Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Surogačné materstvo (II.)

Dátum: Rubrika: Právo Zo seriálu: Surogačné materstvo

Surogačné (náhradné) materstvo predstavuje špecifickú oblasť výkonu asistovanej reprodukcie. V prvej časti príspevku som sa venovala histórii surogačného materstva, pojmom a podstate tohto termínu. Následne som charakterizovala právny základ a legislatívne predpoklady výkonu surogačného materstva. V tomto článku sa venujem právnej úprave surogačného materstva v Slovenskej a Českej republike a v USA.

Právna úprava surogačného materstva v Slovenskej republike

Právnu úpravu Slovenskej republiky v oblasti asistovanej reprodukcie možno opodstatnene považovať za nedostatočnú. Napriek tomu, že v praxi bežne dochádza k výkonu tak homológnych ako aj heterológnych foriem asistovanej reprodukcie, celá táto oblasť je právne regulovaná len záväzným opatrením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky z 10. októbra 1983 č. Z-8600/1983-D/2 o podmienkach pre umelé oplodnenie (ďalej len „opatrenie“). Toto opatrenie sa pritom dotýka výlučne jednej z foriem asistovanej reprodukcie, a to umelej inseminácie, pričom vôbec nepočíta s možnosťou výkonu inseminácie náhradnej matky. Okrem toho, platnosť tohto opatrenia je prinajmenšom otázna, keďže vykonáva dnes už zrušený zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu v z. n. p. [6]

Otázku surogačného materstva v súčasnosti žiadny slovenský právny predpis explicitne nerieši. V súvislosti s prípadnými dohodami o surogačnom materstve, k uzavretiu ktorých by na území Slovenskej republiky mohlo dôjsť v zmysle základnej ústavnej zásady vyjadrenej v čl. 2 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, podľa ktorej „...každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané...“, však zákonodarca v ustanovení § 82 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o rodine“) jednoznačne ustanovil neplatnosť akýchkoľvek dohôd či zmlúv, ktoré by boli v rozpore so zákonnou domnienkou materstva, v zmysle ktorej matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Slovenský zákonodarca tak celkom jasne vyjadril svoj postoj k tomuto fenoménu a odmietol mu poskytnúť právnu ochranu.

Okrem toho, podľa dôvodovej správy k zákonu o rodine, súčasná právna teória hodnotí potenciálne dohody o náhradnom materstve ako zmluvy neplatné pre súčasný rozpor s ustanoveniami § 3 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. Takáto dohoda by totiž svojim obsahom jednak odporovala zákonu, priečila by sa však tiež dobrým mravom. K rovnakému záveru dospela dňa 15. 1. 2002 aj Rada Európy v dokumente označenom ako Biela kniha, upravujúca zásady týkajúce sa založenia a právnych dôsledkov rodičovstva. [7]

Právna úprava surogačného materstva v Českej republike

Pre právnu úpravu asistovanej reprodukcie v podmienkach Českej republiky predstavovalo obdobie posledných rokov významný medzník. Dňa 1. 6. 2006 totiž nadobudol účinnosť zákon č. 227/2006 Sb. o výzkumu na lidských embryonálních kmenových buňkách a souvisejících činnostech a o změně některých souvisejících zákonů ve z. p. p. (ďalej len „zákon o výskume“) obsahujúci okrem iného tiež úplne novú právnu úpravu asistovanej reprodukcie. Zákonodarca tu taxatívne vypočítava jednotlivé postupy a metódy, ktoré možno realizovať na základe ustanovení o asistovanej reprodukcii.

V porovnaní so slovenskou legislatívou je však v českom právnom poriadku otázke surogačného materstva a dohôd, na základe ktorých dochádza k výkonu tejto formy asistovanej reprodukcie, venovaný ešte užší priestor. Samotný zákon o výskume totiž v rámci taxatívneho výpočtu jednotlivých postupov a metód výkonu asistovanej reprodukcie s využitím náhradných matiek nepočíta. Na druhej strane, na rozdiel od slovenského zákona o rodine, zákon č. 94/1963 Sb. o rodině ve z. p. p. (ďalej len „český zákon o rodine“) neobsahuje ustanovenie, ktorým by prípadné dohody uzavreté medzi objednávateľským párom a náhradnou matkou staval mimo zákon.

Český zákon o rodine dokonca pôvodne pomerne dlhú dobu vychádzal pri určovaní materstva len zo starej rímskej zásady „mater semper certa est“. Až rozvoj rôznych metód asistovanej reprodukcie, ktorý viedol k spochybneniu platnosti tejto starej zásady prinútil českého zákonodarcu k zmene, ktorú priniesla tzv. veľká novela zákona o rodine (zákon č. 91/1998 Sb., kterým se mění a doplňuje zákon č. 94/1963 Sb. o rodině, ve z. p. p. a o změně a doplnění dalších zákonů).

Český zákon o rodine tak bol doplnený o ustanovenie § 50a, podľa ktorého, obdobne ako na Slovensku aj tu platí, že matkou dieťaťa je vždy žena, ktorá dieťa porodila. Možno tak len vychádzať z predpokladu, že aj na území Českej republiky by prípadná dohoda, ktorá by bola v rozpore s touto zákonnou zásadou, neobstála pre svoj rozpor s ustanovením §39 českého zákona č. 40/1964 Sb. Občanský zákoník ve z. p. p., teda pre rozpor s dobrými mravmi

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály