Poskytovanie rekondičných pobytov z pracovnoprávneho hľadiska

Oba uvedené právne predpisy predpokladajú, že zamestnávateľ je povinný zabezpečovať rekondičné pobyty zamestnancom v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania, a to u zamestnancov vykonávajúcich vybrané povolania. Predkladaný článok sa snaží s ohľadom na aktuálny vývoj v oblasti realizácie pracovnoprávnych vzťahov reagovať na niektoré nejasnosti a sporné okruhy právneho výkladu zákonných ustanovení súvisiacich predovšetkým s formou a obsahom poskytovania rekondičných pobytov zamestnancom zo strany zamestnávateľa a súčasne analyzovať najvýznamnejšiu prekážku pre vznik právneho nároku zamestnanca na rekondičný pobyt v podobe plynutia časového rámca potrebného pre vznik nároku.

VŠEOBECNE K PROBLEMATIKE BEZPEČNOSTI A OCHRANY ZDRAVIA PRI PRÁCI

Oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je upravená prevažne kogentnými ustanoveniami zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ale aj ďalšími príslušnými pracovnoprávnymi predpismi, napr. zákonom o BOZP alebo zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a mnohými podzákonnými predpismi reflektujúcimi špecifiká konkrétnych podmienok výkonu práce.

Ochrana práce predstavuje základný systém povinností, úloh a oprávnení v oblasti ochrany práce na úrovni zamestnávateľov a zamestnancov, pričom bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci bude následne predstavovať určitý objektívny stav pracovných podmienok vylučujúci alebo minimalizujúci pôsobenie negatívnych činiteľov pracovného procesu a pracovného prostredia na zdravie zamestnancov.

Starostlivosť o bezpečnosť a zdravie zamestnancov pri práci a o zlepšovanie pracovných podmienok ako základných súčastí ochrany práce je rovnocennou a neoddeliteľnou súčasťou plánovania a plnenia pracovných úloh, ktoré si vyžaduje spoluprácu všetkých zúčastnených osôb – zamestnávateľa, zamestnancov i zástupcov zamestnancov. Vzhľadom na skutočnosť, že oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci predstavuje pomerne rozsiahly komplex rôznych bipartitných a tripartitných vzťahov medzi rôznymi subjektmi i rozsiahly komplex rôznych práv a povinností zameraných na ochranu života a zdravia zamestnancov, sústredí sa autorský kolektív na vybraný pracovnoprávny inštitút, ktorý aktuálne rezonuje v aplikačnej praxi, a to je povinnosť zamestnávateľov zabezpečovať rekondičné pobyty. V aplikačnej praxi totiž vznikajú rôzne prístupy k výkladu a analýze zákonných ustanovení dotýkajúcich sa predovšetkým doby, po uplynutí ktorej vzniká zamestnancovi nárok na poskytnutie rekondičného pobytu zo strany zamestnávateľa, ďalej je otázna miera participácie zástupcov zamestnancov pri zabezpečení rekondičného pobytu zamestnancom a forma poskytnutia takéhoto rekondičného pobytu.

REKONDIČNÝ POBYT

Povinnosť zabezpečovať rekondičný pobyt zo strany zamestnávateľa zamestnancom je upravená v § 11 zákona o BOZP, pričom tento je doplnený vyhláškou Ministerstva zdravotníctva SR č. 148/2010 Z. z. o podrobnostiach o účele, obsahu a rámcových programoch rekondičného pobytu. Oba uvedené právne predpisy predpokladajú, že zamestnávateľ je povinný zabezpečovať rekondičné pobyty zamestnancom v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania, a to u zamestnancov vykonávajúcich vybrané povolania. Rekondičný pobyt sa poskytuje jednorazovo. Za rekondičný pobyt sa v zmysle § 11 ods. 1 zákona o BOZP považuje aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje priebežne počas výkonu práce. Rekondičný pobyt alebo rehabilitácia v súvislosti s prácou sú teda určené zamestnancom ako kompenzácia zdraviu škodlivej práce alebo pracovných podmienok.

V zmysle § 11 ods. 2 zákona o BOZP sa na účel poskytovania rekondičného pobytu za vybrané povolanie považuje to, v ktorom sa vykonáva práca zaradená orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej alebo štvrtej kategórie a rekondičný pobyt splní podmienku účelnosti z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia. Zaradenie pracovných činností do kategórie rizikových prác určuje na návrh zamestnávateľa rozhodnutím príslušný orgán verejného zdravotníctva (regionálny úrad verejného zdravotníctva). Zamestnávateľ je teda povinný zabezpečiť pre zamestnancov rekondičné pobyty alebo rehabilitáciu v súvislosti s prácou a uhrádzať všetky s tým súvisiace náklady. Táto povinnosť sa týka zamestnávateľa, ktorého zamestnanci vykonávajú rizikové práce (práce zaradené do kategórie 3 alebo 4) a sú exponovaní jednému faktoru alebo kombinácii niekoľkých faktorov práce alebo pracovného prostredia, a to pevným aerosólom (prachu), hluku, vibráciám, chemickým faktorom, karcinogénnym a mutagénnym faktorom, ionizujúcemu žiareniu, zvýšenému tlaku vzduchu, fyzickej záťaži vrátane dlhodobého nadmerného a jednostranného zaťaženia, psychickej pracovnej záťaži a záťaži teplom alebo chladom. Zákon v § 11 ods. 3 obsahuje výpočet faktorov pracovného prostredia, pri expozícii ktorých sa rekondičný pobyt ani rehabilitácia v súvislosti s prácou zamestnancom vykonávajúcim rizikové práce neposkytuje (nesplní sa účel poskytnutia rekondičného pobytu – podmienka účelnosti z hľadiska prevencie profesionálneho poškodenia zdravia). Takýmito faktormi sú faktory spôsobujúce vznik profesionálnej kožnej alergie, biologické faktory, elektromagnetické žiarenie, ultrafialové žiarenie, infračervené žiarenie a lasery, u ktorých rekondičný pobyt ani rehabilitácia v súvislosti s prácou nemá z hľadiska účinnej prevencie profesionálnych poškodení zdravia týmito faktormi žiadny význam. Možno položiť rečnícku otázku, či cieľom rekondičných pobytov má byť výlučne len prevencia profesionálneho poškodenia zdravia a nemalo by byť účelom aj udržanie či prípadné zlepšenie zdravotného stavu zamestnanca, pretože vyššie uvedené negatívne vplyvy nie sú také, že by na zdraví zamestnanca nezanechávali negatívne následky.

Zamestnávateľ môže na základe odporúčania lekára pracovnej zdravotnej služby a po dohode so zástupcami zamestnancov (vrátane