VECNÝ POJEM: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) zaručuje každému právo na informácie, ako jeho základné právo, ktoré môže byť obmedzené len z taxatívne vymedzených dôvodov. Orgány verejnej moci majú podľa Ústavy povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

V minulom čísle som sa venoval Ústave Slovenskej republiky a zákonu č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. V tomto článku sa čitatelia oboznámia so zákonom č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v z. n. p. (ďalej aj „zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti“) a zákonom č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p.

Prezentujeme prípad pacientky, ktorá podala podnet na prešetrenie správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktorej sa jej dostalo v nemocnici, kde bola prijatá kvôli hnačkám. Pacientka sa sťažuje, že vinou zdravotnej sestry spadla z vozíka pri prevoze na RTG vyšetrenie, zlomila si priehlavok a členok pravej nohy, následkom čoho je invalidizovaná. Uvádza, že napriek ňou udávanej bolesti pravej nohy, bola vyšetrená a ošetrená až na druhý deň.

Ústavná pohotovostná služba (ďalej len „ÚPS“) je organizovaná v slovenských nemocniciach rôzne. Niektoré nemocnice, najmä tie väčšie, resp. fakultné, majú svoje centrálne prijímacie a prepúšťacie oddelenia (ďalej len „CPPO“), iné, spravidla menšie, majú popri oddeleniach aj tzv. príjmacie ambulancie.

Cieľom tohto príspevku je vymedzenie právneho postavenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ako dohliadaného subjektu v procese dohľadu nad správnym poskytovaním zdravotnej starostlivosti, sprehľadnenie jeho oprávnení a povinností, ktoré sú predmetom úpravy viacerých právnych predpisov a vymedzenie zodpovednosti poskytovateľa za porušenie zákonných povinností pri výkone dohľadu.

Ide o 11-ročné dieťa (ženské pohlavie), ktoré až do augusta 2009 nebolo vážnejšie choré. Koncom augusta začalo mať dieťa zdravotné ťažkosti. Ochorenie začalo hyperpyrexiou a septickým stavom, ktoré sa na tretí deň komplikovali výsevom vyrážok po celom tele. Po krátkej hospitalizácii na infekčnej klinike, kde v rámci diferenciálnej diagnózy o. i. realizovali aj širokú škálu sérologických vyšetrení, vyslovili podozrenie na systémové ochorenie a vaskulitídu. Po vylúčení infekčného pôvodu ochorenia bolo dieťa preložené na pediatrickú kliniku za účelom diferenciálnej diagnostiky.

„Každá medicínska chyba by mala byť spúšťačom činností, vedúcich k zlepšeniu kvality a vyššej bezpečnosti zdravotnej starostlivosti“. Táto veta sa objavila v New England Journal of Medicine pred 21 rokmi a jej autorom je súčasný šéf amerického federálneho systému „Medicare and Medicaid Services“ Dr. Donald Berwick. [1] Aj on však len parafrázoval výrok „kvalitárskeho guru“ Williama Edwardsa Deminga spred niekoľkých desaťročí. Na rozdiel od situácie z minulých rokov, dnes už bude ťažko niekto protirečiť tvrdeniu, že zber dát o medicínskych omyloch je neoddeliteľnou súčasťou účinných systémov bezpečnosti pacienta.

Zhubný nádor krčka maternice je v súčasnej dobe jedným z mála nádorových ochorení, ktorému možno predchádzať kvalitnou prevenciou a depistážou prekanceróz. V súčasnosti je známy aj základný etiologický faktor tohto ochorenia. Je ním sexuálne prenosná infekcia HPV.

Prezentujem prípad 65-ročnej pacientky, u ktorej sa indikovala cholecystektómia pre protrahovanú biliárnu koliku s nálezom cholecystolitiázy. Pre predoperačnú hyperbilirubinémiu bola vykonaná klasická cholecystektómia (histologicky s chronickou cholecystitídou) s peroperačnou cholangiografiou.

Ak túto otázku položíte lekárovi, ktorý podobnú situáciu nezažil na vlastnej koži, jeho odpoveď môže byť iba zbytočným teoretizovaním. Len málokto sa vie vžiť do situácie, v ktorej sa sám neocitol a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Inak túto situáciu hodnotí laik, inak odborník a úplne inak jej priamy účastník.