Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Reklama liekov, informačná asymetria a právo pacienta na informácie

Dátum: Rubrika: Ekonomika a manažment

Na Slovensku je zreteľná paradigmatická zmena vzťahu pacient – lekár. Je spôsobená komercializáciou a privatizáciou zdravotnej starostlivosti, pretrvávajúcou legendou o “bezplatnej“ zdravotnej starostlivosti, zmenou postavenia lekára v spoločnosti, nárastom počtu sťažností, trestných oznámení a žalôb za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, vytváraním pacientskych organizácií a zvýšením informovanosti verejnosti o zdravotníctve a zdravotnej starostlivosti médiami. [1] Pacient má právnymi predpismi garantované konkrétne práva. [2] Do vzťahu s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti vstupuje s očakávaním, že budú naplnené. Veľmi dôležité je právo na informácie týkajúce sa zdravotného stavu a zdravotnej starostlivosti, ktorá môže byť pacientovi poskytnutá. Lekár už nie je jediným zdrojom takýchto informácií. Pacient má k dispozícii širokú škálu iných prameňov, predovšetkým internetových stránok s diametrálne rozdielnou úrovňou. Informácie sa pacientom snažia sprostredkovať aj pacientske organizácie. Zápasia pritom s otázkou, ako pacientov informovať o možnostiach liečby bez toho, aby propagovali konkrétne lieky viazané na lekársky predpis. [3] Preto je namieste otázka, k akým informáciám má mať pacient prístup a aký je rozdiel medzi sprostredkovaním informácií a reklamou.

Právo pacienta na informácie a informačná asymetria

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti je založené na teoretickom predpoklade, že pacient sa na základe dôkladného poučenia rozhodol liečiť určitým spôsobom, a toto rozhodnutie vyjadril formou informovaného súhlasu. Povinnosť poučiť pacienta o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ukladá zákon ošetrujúcemu zdravotníckemu pracovníkovi, [4] ktorým je spravidla lekár. Ako výstižne uvádza Drgonec: „Základným predpokladom slobodného rozhodnutia pacienta o tom, či sa zdravotníckemu výkonu podrobí alebo nie, je znalosť rozhodujúcich informácií. Tú nemožno ponechať na samoštúdium pacienta pred prijatím do zdravotníckeho zariadenia ani po prijatí do zdravotníckeho zariadenia. Pacient musí dostať relevantné informácie od lekára.“ [5]

Bolo by však ilúziou domnievať sa, že uzákonenie poučovacej povinnosti odstráni informačnú asymetriu medzi pacientom a lekárom. V ipsačnej realite existuje celý rad prekážok, ktoré vedú k tomu, že poučenie je len formálne. Čas, ktorý môže lekár pacientovi venovať, je obmedzený. Nie každý lekár disponuje potrebnými komunikačnými schopnosťami, trpezlivosťou a vôľou porozumieť očakávaniam konkrétneho pacienta. Aj vo vyspelých západných krajinách, v ktorých je koncept informovaného rozhodovania akceptovaný odbornou aj laickou verejnosťou, poukazuje nezanedbateľná časť pacientov na nedostatok informácií o svojom ochorení a jednotlivých možnostiach liečby. [6] Práve zvýšenie informovanosti je jedným z dôvodov, prečo je v USA a na Novom Zélande povolená reklama liekov na predpis určená verejnosti (direct-to-consumer advertising). [7] Podľa zástancov takejto propagácie liekov, informovaný pacient sa stáva partnerom lekára a je schopný efektívnejšie uplatňovať svoje práva pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Aktívna účasť pacienta zvyšuje jeho adherenciu. [8] Reklama navyše upozorňuje adresátov na existenciu rôznych ochorení, čím umožňuje skoršiu diagnostiku a zmiernenie stigmy pacientov, ktorí chorobou trpia. Odporcovia naopak tvrdia, že reklama v pacientoch vzbudzuje nereálne očakávania o účinnosti lieku, lekár mrhá časom na vysvetľovanie nevýhod nevhodnej liečby, pacient stráca dôveru v autoritu lekára, ktorý popiera účinnosť propagovaného lieku. Významným argumentom proti reklame liekov viazaných na predpis určenej verejnosti je aj nárast nákladov na zdravotnú starostlivosť. [9]

V Európskej únii je reklama liekov viazaných na lekársky predpis určená verejnosti zakázaná smernicou 2001/83/ES (ďalej len „smernica“). [10] Dôvodom zákazu je obava z negatívneho ovplyvnenia verejného zdravia (zdravotného stavu obyvateľov) v dôsledku prílišného a nesprávneho užívania liekov. [11] V oblasti reklamy liekov platí úplná harmonizácia, čo znamená, že členské štáty sú viazané úpravou reklamy liekov obsiahnutou v smernici a nemôžu povoliť reklamu liekov, ktorú smernica zakazuje.

Čo je reklama liekov

Zákon o reklame definuje reklamu pozitívne aj negatívne. Reklama liekov „zahŕňa akúkoľvek formu podomového informovania, agitačnú činnosť alebo podnecovanie smerujúce k podpore predpisovania, vydávania, predaja alebo spotreby liekov.“ [12] Reklamou nie je „zverejnenie informácií týkajúcich sa užívania liekov, cien liekov, náhradných generických liekov a kontraindikácií a interakcií alebo elektronickej aplikácie, ktorá obsahuje informácie týkajúce sa liekov, cien liekov, náhradných generických liekov a kontraindikácií.“ [13]

Zákon jasne rozlišuje medzi sprostredkovaním údajov o lieku smerujúcim k podpore jeho predaja a sprostredkovaním objektívnych údajov zvyšujúcich informovanosť o lieku. Aplikáciu zákona však sťažuje skutočnosť, že akákoľvek reklama prispieva k zvyšovaniu informovanosti svojich adresátov a skutočný úmysel sprostredkovateľa informácie nemusí byť zjavný.

Hranicu medzi informovaním a reklamou objasňujú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v prípadoch Damgaard [14] a MSD Sharp & Dohme GmbH (ďalej len „MSD“). [15] V oboch prípadoch išlo o zverejnenie informácií o konkrétnych liekoch viazaných na lekársky predpis na internetovej stránke. Podľa rozsudkov Súdneho dvora, rozhodujúcim kritériom na rozlíšenie reklamy a informácie je sledovaný účel. Ak ide o podporu predpisovania, vydávania, predaja alebo spotreby liekov, pôjde o reklamu v zmysle smernice. Ak sa naopak poskytuje čisto informačný údaj bez úmyslu propagácie, o reklamu nepôjde. Dôležitý je teda zámer toho, kto údaje o lieku rozširuje, vyplývajúci z jeho správania, iniciatívy a postupov. Pokiaľ ide o obsah informácií, ak sú na internetovej stránke zverejnené iba informácie uvedené na obale lieku, v príbalovom letáku alebo v súhrne charakteristických vlastností lieku, nejde o reklamu liekov. O reklamu by však išlo v prípade, ak by tieto informácie boli selektované alebo pozmenené a tieto zásahy by nebolo možné vysvetliť inak než reklamným účelom. Podľa súdu je tiež podstatné, aby boli informácie o lieku dostupné iba užívateľovi, ktorý si ich na internete vyhľadal a osoba, ktorá sa o ne nezaujíma, s nimi nebola konfrontovaná (tzv. „push“ služby, napr. zobrazovanie nevyžiadaných „pop-up“ okien).

Z hľadiska pacientskych organizácií je dôležité, že rozširovanie informácií o lieku treťou osobou, najmä informácií týkajúcich sa jeho liečivých a preventívnych vlastností, možno považovať za reklamu aj v prípade, že táto tretia osoba koná z vlastnej iniciatívy a je de iure i de facto úplne nezávislé od výrobcu alebo predajcu lieku. Naopak, ani skutočnosť, že informácie zverejnil výrobca ešte nedokazuje, že ide o reklamu lieku – rovnako môže ísť o snahu výrobcu poskytnúť dotknutým pacientom

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály