Dokazovanie kauzálneho nexu v konaniach vedených pre pochybenie lekára

Kauzálny nexus – slovné spojenie majúce pôvod v latinských slovách causa (dôvod/príčina) a nexus – (väzba/spojitosť) – je jedným z predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorý musí byť žalobcom (pacientom) dokázaný v konaní pred súdom [1] spolu s protiprávnym konaním lekára, jeho zavinením a škodou pacienta, za účelom úspešného uplatnenia nároku na náhradu ujmy na zdraví voči lekárovi. Jeho synonymom je príčinná súvislosť, resp. filozofický pojem príčinnosť, čo predstavuje skrátenú podobu pre pomenovanie súvislosti príčiny (protiprávneho non lege artis konania) a následku (ujmy na zdraví pacienta). Ako filozofická kategória príčinnosť, tak aj právny pojem príčinnej súvislosti, opisujú rovnaký jav, tzv. conditio sine qua non – a to vzťah medzi príčinou ako primárnym javom a následkom ako javom sekundárnym, ktorý je hmotným následkom javu primárneho. [2] Základnou myšlienkou je, že jeden jav generuje a determinuje nový jav, ktorý by bez toho pôvodného nebol vznikol, čo z príčinnosti robí tzv. aktívnu kategóriu. Aj pri zisťovaní a dokazovaní príčinnej súvislosti treba postupovať aktívne, a to v zmysle „izolácie škody zo všeobecných súvislostí a skúmania, ktorá príčina ju vyvolala.“ [3] Na jednej strane je teda presne definovaná proklamovaná ujma na strane pacienta, na druhej presne definované protiprávne konanie lekára, ktoré malo ujmu spôsobiť.

To, že lekár konal protiprávne a že došlo k ujme, neznamená, že existuje príčinná súvislosť. Tú treba dokázať a dôkazné bremeno zaťažuje pri troch predpokladoch zodpovednosti za škodu (t. j. s výnimkou zavinenia) pacienta. Ak sa dokáže, že protiprávne konanie ujmu nespôsobilo, príčinná súvislosť nie je daná a lekárovi nemôže byť uložená povinnosť nahradiť pacientovi škodu.

Možno tvrdiť, v nadväznosti na výrok, že kauzálny nexus je aktívnou kategóriou, že sa reťazec kauzality odvíja donekonečna? Vo filozofii určite, v práve a právnom štáte však určite nie. Faktická kauzalita musí byť redukovaná testom právnej kauzality – právnymi nástrojmi, ktoré z právne relevantných príčin, ktoré sú súčasťou príčinného reťazca, vyberú tie, ktoré sa nachádzajú „v blízkosti škody“ s cieľom zamedzenia prílišnej extenzie zodpovednosti za škodu. Toto tvrdenie zároveň poskytuje odpoveď na dlho riešenú otázku, či je dokazovanie príčinnej súvislosti otázkou skutkovou alebo právnou [4], čo má, samozrejme, významný dopad na procesné možnosti obhajcov. Podľa nášho názoru, je otázkou skutkovou, kde žalobca musí uniesť dôkazné bremeno (dokázať obsah právneho pojmu), no vzhľadom na osobitosti príčinnej súvislosti – najmä skutočnosť, že vzťah príčiny a následku „nie je objektívne pozorovateľným javom vonkajšieho sveta, ale výsledkom myšlienkovej činnosti – úsudku“ [5] (súd musí usúdiť a oboznámiť sa s tým, aký je obvyklý chod vecí vyúsťujúci do relevantného následku, resp. aké okolnosti sú spôsobilé ho vylúčiť – t. j. právne limity faktickej kauzality); možno exaktnejšie povedať, že ide o otázku zmiešaného charakteru.

Aké sú spomínané limity príčinnej súvislosti v konaniach vedených pre pochybenie lekára, ktoré musí poznať advokát aj sudca?

Právna veta z rozsudku Najvyššieho súdu SR [6] je nasledovná: „Príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia žalobcu a protiprávnym konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama následkom protiprávneho konania žalovaného.“ [7]

Spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z roku 2009 sa k tejto problematike vyjadruje tiež, a to nasledovne: „Atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, kedy príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.“

Advokát lekára ako aj sudca musia mať preto na pamäti najdôležitejší limit príčinnosti – bezprostrednosť konania. Netreba zabúdať ani na sprievodný jav zákona kauzality, ktorým je časový posun vzniku reakcie na impulz akcie – príčiny. V zmysle zákona kauzality, reakcia nemôže vznikať súčasne s akciou a vôbec sa nemôže stať, aby k následku došlo skôr ako k príčine. Preto má advokát lekára v dokazovaní široké pole pôsobnosti na preukázanie, že ujma na zdraví pacienta nie je následkom konania lekára non lege artis, ale môže byť výsledkom skrytej choroby, vrodenej malformácie, genetickej predispozície, vplyvu prostredia a pod., ktorá existovala už pred konaním lekára. Od nikoho nemožno očakávať stopercentnú predvídateľnosť správania sa ľudského organizmu. K následku by v takomto prípade totiž došlo skôr, ako k proklamovanej príčine, len by sa prejavil až neskôr. Hoci podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 21/1992 časová súvislosť iba napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti, ktorá je tou rozhodujúcou, podľa nášho názoru, je rovnako relevantná.