Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Poplatky v zdravotníctve pred ústavným súdom v SR a ČR

Dátum: Rubrika: Právo

Legislatíva v oblasti zdravotníctva sa po novembri 1989 začala meniť pomerne rýchlo a do dnešných dní je jej významným znakom výrazná miera nestability, časté zmeny a stále neexistujúca zhoda o podobe zdravotníckeho systému. Uvedené skutočnosti platia rovnako pre situáciu v slovenskom aj českom zdravotníctve. Jednou z najvýznamnejších zdravotníckych zmien, ktorá sa týkala priamo občanov oboch krajín, bolo zavedenie tzv. zdravotníckych poplatkov. Pred pár mesiacmi dal Ústavný súd Českej republiky pomyselnú bodku za ústavným posudzovaním zdravotníckych poplatkov, čo nás podnietilo k sumarizácii toho, ako boli poplatky v zdravotníctve chápané Ústavným súdom v SR a ČR.

V rámci obidvoch sledovaných krajín bola Slovenská republika prvou, ktorá zaviedla spomínaný inštitút do svojho právneho systému. Česká republika sa do veľkej miery inšpirovala slovenskou zdravotníckou reformou a zdravotnícke poplatky zaviedla s istým oneskorením, keď sa k moci dostala pravicová vláda. Vzhľadom na neexistenciu celospoločenskej zhody o nevyhnutnosti zavedenia zdravotníckych poplatkov v oboch krajinách sa predmetná právna úprava ocitla vďaka opozičným poslancom pomerne skoro pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej „ÚS SR“) a s istým oneskorením aj pred Ústavným súdom Českej republiky (ďalej „ÚS ČR“).

Poplatky v zdravotníctve pred Ústavným súdom SR

I. Nález ÚS SR zo 17. mája 2004, sp. zn. PL. ÚS 38/03

ÚS SR boli v roku 2003 adresované návrhy dvoch skupín poslancov Národnej rady SR na začatie konania o súlade vybraných ustanovení zdravotníckych predpisov s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Objektom posudzovania ústavnosti sa stal § 2a ods. 2 a 4 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorý definoval tzv. služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Patrili medzi ne napríklad v rámci ústavnej starostlivosti:

  • stravovacie služby,
  • pobyt na lôžku,
  • zabezpečenie konziliárnych služieb,
  • spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči.

V rámci ambulantnej starostlivosti sa za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti považovalo „spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní tejto starostlivosti na magnetickom nosiči počas návštevy lekára a zubného lekára, ktorí poskytujú primárnu starostlivosť, a lekára, logopéda, psychológa a liečebného pedagóga, ktorí poskytujú sekundárnu starostlivosť.“

Ustanovenia ďalej definovali služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti aj v rámci lekárenskej starostlivosti a pri vykonávaní dopravy do zdravotníckeho zariadenia a zo zdravotníckeho zariadenia a dopravy medzi zdravotníckymi zariadeniami ústavnej starostlivosti. Úhradu za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti mal upravovať osobitný predpis.

Skupina poslancov NR SR považovala spomínané ustanovenia za nesúladné s čl. 40 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na ochranu zdravia a na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok stanovených zákonom. Navrhovatelia okrem toho namietali porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorých možno ukladať povinnosti zákonom, resp. na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Prípadné obmedzenie základných práv a slobôd však musí zohľadňovať ich podstatu a zmysel a tieto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Namietaný rozpor mal byť podľa navrhovateľov aj v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR, upravujúcom právo každého na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj právo každého na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a intímneho života. Posledným namietaným ustanovením mal byť čl. 8 ods. 1 a 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a intímneho života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

Za rozporné s čl. 40 Ústavy SR boli napokon navrhovateľmi považované aj § 3a ods. 1, 5 až 7 a 9 a § 10 ods. 2 zákona č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku v znení neskorších predpisov. Tieto ustanovenia už upravovali konkrétnu výšku poplatkov (20 Sk, 50 Sk, 2 Sk, resp. 1 Sk/km jazdy). Poslanci napadli aj ďalšie ustanovenia, ktoré však priamo nesúviseli so zdravotníckymi poplatkami, preto sa im v tomto článku nevenujeme.

Ústavní sudcovia sa snažili interpretovať zavedenie zdravotníckych poplatkov ako nájdenie istého riešenia pri zabezpečení rovnováhy zdrojov a výdavkov v rámci zdravotníckeho systému, pretože absencia tejto rovnováhy by viedla po istom čase k jeho kolapsu. Súčasne však podotkli, že zákonodarca bol pri tejto snahe limitovaný základným právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť p

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály