Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Zvýhodnenia darcov krvi z hľadiska minulej a súčasnej právnej úpravy

Dátum: Rubrika: Právo

Krv je tekutina (kvapalné tkanivo) nevyhnutná pre život, ktorú v súčasnosti nemožno ničím nahradiť, resp. ju umelo vyrobiť. Pre obnovu zdravia a záchranu ľudských životov je preto nevyhnutné, aby mali zdravotnícke zariadenia k dispozícii dostatočné množstvo krvných zásob získaných od darcov krvi. Hoci už samotné darovanie krvi a jej zložiek (ďalej len „darovanie krvi“) a vedomie záchrany ľudského života prináša darcom krvi zadosťučinenie, je dôležité, aby bol tento ľudský a morálny čin zodpovedajúco ocenený aj zo strany spoločnosti. V tejto súvislosti sa môžeme stretnúť aj s názormi, že v minulosti bolo darcovstvo krvi oceňované spoločnosťou, resp. štátom vo vyššej miere. V dôsledku dlhodobého nepriaznivého trendu v našej legislatíve, keď sa právne predpisy menia tak často, že v nich nemajú prehľad ani tie subjekty, ktorým sú primárne určené, môže darcom krvi, ale aj zdravotníckym pracovníkom tiež chýbať vedomosť o tom, aké zvýhodnenia predovšetkým v oblasti zdravotnej starostlivosti im súčasná legislatíva ponúka. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa v článku preto najprv zameriam na historický vývoj legislatívnych zvýhodnení darcov krvi od roku 1945 vzhľadom na postupné obmedzovanie darovania krvi za odplatu. Na túto časť článku následne nadviažem analýzou zvýhodnení darcov krvi podľa aktuálne platnej právnej úpravy. Hoci darcom krvi poskytujú určité výhody aj obecné samosprávy (napríklad zľavy na MHD alebo na vstupné na športoviská a kultúrne podujatia) alebo zdravotné poisťovne (napríklad vitamínové doplnky), týmto zvýhodneniam som sa z hľadiska zachovania vecného zamerania a prijateľného rozsahu článku nevenoval.

praxi, ale aj v dostupnej zdravotníckej a populárno-náučnej literatúre o darovaní krvi sa môžeme stretnúť so súbežným používaním viacerých pojmov, ako je napríklad bezodplatné (bezplatné) darovanie krvi alebo čestné či bezpríspevkové darovanie krvi. Je to spôsobené tým, že v začiatkoch darovania krvi u nás sa osobám, ktoré poskytli svoju krv na zdravotné účely, vyplácala finančná odmena. Neskôr sa odmena prestala vyplácať, darcovstvo krvi sa stalo akoby bezodplatným, avšak za darovanú krv dostávali u nás darcovia stále takzvaný príspevok na zlepšené stravovanie. Pod vplyvom medzinárodnej propagácie úplne bezodplatného darovania krvi sa však darcom časom prestal vyplácať aj tento príspevok, a preto sa možno stretnúť aj s pojmom čestné, resp. bezpríspevkové darovanie krvi. Aj keď z právneho hľadiska by stačilo hovoriť skrátka iba o darovaní krvi (keďže jedným z pojmových znakov darovania je jeho bezodplatnosť), v texte článku sa pridŕžam v zásade pojmu bezodplatné darovanie krvi, pretože toto slovné spojenie lepšie vystihuje skutočnosť, že darcovia krvi nie sú finančne odmeňovaní a ani nedostávajú žiadnu obdobnú formu finančného príspevku. O darovaní krvi hovorím aj v tých prípadoch, keď bolo poskytnutie krvi na liečebné účely ešte za odplatu, hoci v striktnom slova zmysle tak spočiatku o darovanie krvi vlastne vôbec nešlo.

Presadzovanie bezodplatného darovania krvi

Zásada bezodplatného darovania krvi je popri zásade dobrovoľnosti jedným zo základných princípov darovania krvi v súčasnosti. Bezodplatné darovanie krvi („non-remunerated blood donation“) znamená, že darca nedostáva za darovanú krv žiadnu finančnú protihodnotu s výnimkou drobných pozorností, občerstvenia či náhrady cestovných výdavkov. Nebolo to tak ale vždy. Darcovstvo krvi bolo u nás vo svojich počiatkoch platené. [1] Po 2. svetovej vojne dostávali u nás darcovia krvi prídavkové lístky na potraviny, resp. potravinové balíčky. Aj napriek postupnému zvyšovaniu životnej úrovne, nariadenie ministra zdravotníctva č. 5/1952 Zb. o dobrovoľných darcoch krvi zakotvilo nárok darcu krvi na štátny príspevok na zlepšené stravovanie. Nešlo pritom o symbolickú čiastku, keďže príspevok sa pohyboval v rozmedzí od 800 Kčs (po prvom odbere krvi) až do 1000 Kčs (po opakovanom odbere krvi) a po menovej reforme v roku 1953 v rozmedzí od 160 Kčs do 200 Kčs. Možno teda súhlasiť s M. Švandom, že príspevok v podstate imitoval platené darcovstvo krvi. [2] V dôsledku dlhodobej celosvetovej propagácie dobrovoľného a bezodplatného darovania krvi zo strany Červeného kríža, [3] a neskôr aj ďalších medzinárodných organizácií a spoločnosti [4] však v Československu od konca päťdesiatych rokov dochádzalo k propagácii bezodplatného (v podmienkach ČSR bezpríspevkového) darovania krvi, a tým aj k zvyšovaniu podielu darcov, ktorí nepožadovali vyplatenie príspevku na zlepšené stravovanie a za darovanú krv dostávali iba občerstvenie, pracovné voľno, náhradu cestovných výdavkov či čestné vyznamenania. Propagácia bezodplatného darovania krvi nebola pritom motivovaná snahou znížiť ekonomické náklady pri odbere krvi, ale snahou o predchádzanie rizikám spojeným s platenými odbermi krvi. Ako uvádza M. Švanda, platené darovanie krvi totiž motivuje darovať krv aj nevhodné osoby, ktoré za cenu finančného príspevku zatajujú svoj zdravotný stav alebo prekonané choroby, čím sa zvyšuje riziko transfúzie pre darcu a príjemcu. Bez spolupráce darcu totiž možno niektoré prekonané ochorenia odhaliť len ťažko. [5]

Zákon č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu zrušil nariadenie ministra zdravotníctva z roku 1952 a Ministerstvo zdravotníctva v spolupráci s Československým červeným krížom vydalo na jeho základe nové smernice o darcovstve krvi. [6] Tie zjednocovali dovtedajšiu právnu úpravu [7] a ustanovili, že Československý červený kríž mal vykonávať nábor darcov krvi a iných tkanív zameraný na čestné (bezpríspevkové) darcovstvo. Naďalej však zostala zachovaná možnosť odoberať krv a iné tkanivá aj od takých osôb, ktoré vyžadovali príspevok na zlepšené stravovanie. [8] Okrem finančného príspevku mali darcovia krvi nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy, náhradu cestovných výdavkov a bezpríspevkoví darcovia a vybraní príspevkoví darcovia aj na desiatu.

Nová úprava ministerstva zdravotníctva z roku 1980 [9] naďalej vychádzala zo zásady bezodplatného (bezpríspevkového) darovania krvi. Na účely plynulého zabezpečenia prípravy konzervovanej krvi a tiež pre plnenie špeciálnych úloh transfúznych oddelení, bolo možné odoberať krv nielen od bezpríspevkových darcov, ale aj od darcov, ktorí vyžadovali príspevok na zlepšené stravovanie (napr. darcovia na špeciálne, pohotovostné alebo iné účely). Novinkou oproti dovtedajšej smernici však bolo, že úprava prvýkrát výslovne spájala zvýhodnenia pre darcov krvi s čestným ocenením – plaketou prof. MUDr. Jana Janského [10] (ďalej len „Janského plaketa“). Janského plakety udeľoval ako čestné ocenenia darcov krvi od roku 1964 Československý Červený kríž, pričom od roku 1971 boli rozdelené do 3 stupňov. [11] Držitelia Janského plakety získali novou úpravou Ministerstva zdravotníctva právo na prednostný vstup do ordinácie svojho ošetrujúceho lekára. Takúto dvojkoľajnosť, keď popri sebe existovalo spoločensky preferované bezodplatné (bezpríspevkové) darovanie krvi, ale zároveň aj obmedzené príspevkové darovanie krvi, zachoval aj nový výnos MZ SSR z roku 1987. [12] Darca síce mohol darovať krv aj za finančný príspevok, ale pokiaľ ho chcel dostať, musel oň v zmysle § 14 ods. 1 výnosu výslovne požiadať. O príspevok mohol požiadať darca, ktorého krv mala vlastnosti nevyhnutné pre plnenie špeciálnych produkčných, diagnostických alebo liečebných úloh, pohotovostný darca alebo darca čerstvej krvi, plazmy alebo krviniek, u ktorého sa vopred vyšetruje kompatibilita, darca kostnej drene a darca, na ktorého sa kladú mimoriadne požiadavky. Výška príspevku závisela tak, ako predtým, od typu odberu (bežný odber, plazmaferéza, [13] cytaferéza [14]). Zaujímavosťou je, že výška príspevku za bežné darovanie krvi vo výške 25 Kčs za 50 ml (pri bežnom odbere 400 ml krvi teda darca dostal maximálne 200 Kčs) zostávala od päťdesiatych rokov nezmenená. Novinkou, ktorú výnos priniesol, bol príspevok vo výške 100 Kčs, ktorý mala dostať darkyňa krvi alebo kostnej drene, ktorá bola na materskej dovolenke alebo sa starala o dieťa, ak v deň odberu sa o deti staral jej manžel, ktorému v dôsledku toho nebola vyplatená mzda. Výnos naďalej zachovával zvýhodnenia ako občerstvenie darcov po odbere, pracovné voľno, náhradu cestovných výdavkov či prednostný vstup do ordinácie ošetrujúceho lekára. Treba poznamenať, že napriek ponechaniu možnosti príspevkového darovania krvi, na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bola už absolútna väčšina, teda vyše 90 % odberov bezpríspevkových. Platené odbery sa robili len v niektorých mestách (napr. v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre či v Martine). V niektorých medicínsky špecifických prípadoch (napr. výroba vzácnych diagnostických sér a plazmy D na prípravu Rhega) sa nebolo totiž možné spoľahnúť na bezpríspevkových darcov krvi a krv bolo potrebné získavať aj od platených darcov. [15]

Žiaľ, nepodarilo sa mi presne stanoviť okamih, kedy došlo u nás k definitívnemu zrušeniu všetkých príspevkov za darovanie krvi či jej zložiek. Faktom však zostáva, že v priebehu deväťdesiatych rokov bolo na základe zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, ktorý nahradil zákon o starostlivosti o zdravie ľudu, vydané jednak odborné usmernenie MZ SR o výbere darcov krvi na liečebné účely [16] a taktiež metodický pokyn o regulácii odberov ľudskej plazmy, jej použití a držaní karantény. [17] Obidva predpisy boli vypracované v súlade s odporúčaním Rady Európy R (95) 15 na prípravu, použitie a zabezpečenie kvality krvných komponentov. Rada Európy sa pritom v tom čase v inom súvisiacom odporúčaní R (95) 14 zasadzovala za bezodplatné darovanie krvi. Azda aj preto metodický pokyn MZ SR z roku 1997 priamo ustanovoval, že odbery ľudskej plazmy možno uskutočňovať iba od dobrovoľných bezpríspevkových darcov. Aj keď odborné usmernenie MZ SR výslovne nezakotvilo, že darovanie krvi má byť za každých okolností bezodplatné, zároveň v ňom tiež úplne absentovali dovtedajšie zvýhodnenia pre príspevkových darcov krvi. Keď bola v júli 2000 Medzinárodnou spoločnosťou pre krvnú transfúziu prijatá prvá verzia Etického kódexu krvnej transfúzie, jeho súčasťou sa stalo aj ustanovenie, v zmysle ktorého mali byť postupy krvnej transfúzie, ktoré vydajú národné alebo medzinárodné zdravotnícke orgány v súlade s Etickým kódexom. Kódex pritom zakotvil definíciu bezodplatného darovania krvi, v zmysle ktorej „darovanie možno pokladať za dobrovoľné a bezodplatné, ak osoba daruje krv na základe svojej slobodnej vôle a nedostane za to žiadnu platbu ani vo forme hotovosti, ani vo forme, ktorú by bolo možné pokladať za peňažný ekvivalent. Tým by mohlo byť napríklad iné pracovné voľno, ako také, ktoré je dôvodne potrebné na darovanie a cestu. Malé pozornosti, občerstvenie a náhrada priamych cestovných nákladov sú v súlade s dobrovoľným bezodplatným darcovstvom. [18] V januári 2003 bola na úrovni Európskej únie prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/98/ES, ktorou sa ustanovujú normy kvality a bezpečnosti pre odber, skúšanie, spracovanie, uskl

Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály