Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Ochrana života a zdravia ako ústavné princípy
Dátum: Rubrika: Právo
Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.
Chcem prístup zdarmaMáte už predplatné? Prihláste sa.
Štandardnou súčasťou ústavného systému demokratického štátu bývajú aj ústavné princípy. Ich význam pritom nie je len teoretický, ale majú svoje veľké opodstatnenie aj v rámci rozhodovacej súdnej činnosti. V tomto príspevku sa bližšie pozrieme na ústavné princípy ochrany života a zdravia v slovenských ústavnoprávnych podmienkach a súčasne predostrieme menšiu komparáciu s inými európskymi štátmi. Predostrieme aj menší koncepčný náhľad do slovenskej ústavnej aplikačnej praxe v danej oblasti.
Každý štát je založený na určitých hodnotách. Demokratické štáty zvyknú mať svoje elementárne hodnoty vyjadrené v základných právnych predpisoch, medzi ktoré patrí dominantne ústava. To však neznamená, že všetky základné právne hodnoty musia byť explicitne vyjadrené v ústavnom texte. Existuje celý rad hodnôt, ktoré nebývajú výslovne zakotvené v ústavných predpisoch, no napriek tomu sú uznávané ako princípy, na ktorých je štát budovaný. Ich existenciu potvrdzujú orgány aplikujúce ústavu (spravidla ústavné súdy) a bývajú označované ako princípy konštitucionalizmu (ústavné princípy). Zaraďujeme medzi ne napríklad princíp demokracie, úcty k ľudským a občianskym právam a slobodám, princíp materiálneho právneho štátu a pod.
1)
Ústavné princípy teda predstavujú právne pravidlá, ktoré určujú základné mocenské pomery v štáte, jeho organizáciu, fungovanie, ako aj vzťah štátu k jednotlivcovi a predstavujú tzv. ústavu v materiálnom zmysle slova, teda ústavu, ktorej hranice nie sú dané len textom ústavy.
2)
V dnešných moderných ústavách je však význam týchto ústavných hodnôt a princípov natoľko výrazný, že bývajú často už aj priamo formulované do ústavných textov.Katalógy ľudských práv a základných slobôd, ktoré bývajú častou súčasťou moderných ústav a ústavných zákonov, sú práve vyjadrením vzťahu štátu a jednotlivca. Štát garantuje fyzickým a právnickým osobám určité konkrétne práva a zaväzuje sa ich dôsledne, a najmä prakticky chrániť. Nemá teda ísť len o deklaratórne vyjadrenie určitej hodnoty, ale o reálne napĺňanie tejto hodnoty v bežných medziľudských vzťahoch regulovaných právnym poriadkom. Najvýznamnejším právom fyzickej osoby, ktoré garantuje štát prostredníctvom svojich ústavných právnych noriem, je právo na život a zdravie, resp. právo na ochranu života a zdravia jednotlivca. Aj v iných normatívnych systémoch než právo (napr. v oblasti morálky, etiky, náboženstva) sú ľudský život a ľudské zdravie postavené na piedestál najvýznamnejších ľudských hodnôt, a preto neprekvapuje, že aj právo reflektuje život a zdravie ako najelementárnejšie právom chránené hodnoty a súčasne aj ústavné princípy.
Zo sémantického hľadiska by sme mali upozorniť, že slovné spojenie
právo na život
a
právo na ochranu života
nie je stopercentne identické. Právo na ochranu života totiž viac implikuje povinnosť určitej aktivity, teda aktívnej ochrany života jednotlivca, a to predovšetkým zo strany štátu. Jednou z hlavných funkcií štátu je totiž zachovávanie bezpečnosti obyvateľstva žijúceho na jeho území. Medzi odbornou verejnosťou sa však medzi týmito slovnými spojeniami zásadne nerozlišuje a aj prvému výrazu sa prikladá význam zahrnujúci aj povinnosť ochrany života jednotlivca. Vo všeobecnosti platí, že život jednotlivca môže byť ohrozený inými jednotlivcami, ale nebezpečenstvo môže existovať aj zo strany štátu (zvlášť štátu totalitného).Princípy ochrany života a zdravia majú svoje praktické vyjadrenia vo verejnoprávnych, ako aj v súkromnoprávnych odvetviach. Príkladom verejnoprávneho presahu je trestné právo a sankcionovanie trestných činov proti životu a zdraviu, príkladom súkromnoprávnej reflexie sledovaných ústavných princípov je typicky občianske právo a inštitút ochrany osobnosti, náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy. Nespochybňujeme však, že hodnota ľudského života a zdravia je chránená aj ďalšími právnymi odvetviami, napríklad aj správnym právom, alebo ešte konkrétnejšie, právom životného prostredia.
Princíp ochrany života a zdravia vo vybraných európskych ústavách
Ochrana ľudského života a zdravia sú univerzálnymi európskymi právnymi hodnotami. Na ilustráciu tejto skutočnosti sme sa zamerali na
ústavyniektorých európskych štátov, aby sme porovnali zakotvenie sledovaných ústavných princípov v týchto dokumentoch. Zamerali sme sa na Slovensko, Česko, Nemecko, Poľsko a Taliansko.
V ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len "Ústava SR") nájdeme právo na život vyjadrené explicitne v čl. 15 ods. 1. Uvedené ustanovenie stručne konštatuje, že každý má právo na život a tiež to, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. V čl. 15 ods. 2 Ústavy SR ďalej nájdeme normatívnu vetu, podľa ktorej nikto nesmie byť pozbavený života, čoho logickým dôsledkom je explicitný zákaz trestu smrti v treťom odseku spomenutého článku. Normatívnou, tzv. únikovou negáciou popísaných právnych pravidiel je čl. 15 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého nie je porušením práv pozbavenie života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné. Nesporným príkladom môže byť nutná obrana jednotlivca.
Právo na ochranu zdravia je v Ústave SR zreteľne vyjadrené v čl. 40. Tento článok súčasne normuje právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky z titulu zdravotného poistenia, a za splnenia zákonných podmienok. Je treba mať na pamäti, že imanentná ochrana hodnoty života a zdravia je prítomná aj v iných článkoch Ústavy SR. Príkladom môže byť čl. 16 ods. 1 Ústavy SR (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia) alebo čl. 19 ods. 1 a 2 (ochrana ľudskej dôstojnosti alebo ochrana pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života) atď.
V susednej a legislatívne blízkej Českej republike (ďalej len "ČR") nenájdeme v Ústave ČR (Ústavní zákon č. 1/1993 Sb.) žiadnu explicitnú zmienku ohľadom ochrany života a zdravia. Je to dané inou štrukturálnou koncepciou ústavného systému, označovaného u našich západných susedov ako ústavný poriadok. Súčasťou ústavného poriadku ČR je aj Listina základních práv a svobod, ktorá je českým ekvivalentom slovenskej Listiny základných práv a slobôdz čias českej a slovenskej federácie a majúca formu ústavného zákona.
3)
Článok 6 je preto až na drobnú výnimku ekvivalentom čl. 15 Ústavy SR. Spomínaným drobným rozdielom je zmienka o garantovaní práva brániť svoj život alebo život iného človeka aj so zbraňou za splnenia zákonných podmienok. Právo na ochranu zdravia v ČR nájdeme explicitne vyjadrené len v Listine základních práv a svobod, a to konkrétne v čl. 31, ktorý je v porovnaní so slovenským čl. 40 Ústavy SR úplne identický.Právo na život je v nemeckej ústave (
Grundgesetz für die Bundesrepublik Deutschland
z roku 1949) výslovne garantované v čl. 2 ods. 2. Podľa neho má každý právo na život a telesnú nedotknuteľnosť. Do týchto práv však možno zasiahnuť na základe zákona. Právo na ochranu zdravia nemecká ústava vyslovene neupravuje, aj keď toto právo je nespochybniteľne chránené už na úrovni ústavného súdnictva. Explicitne vyjadrené právo na telesnú nedotknuteľnosť je navyše veľmi úzko späté aj s ochranou ľudského zdravia. Aj napriek skutočnosti, že normatívny text nemeckej
ústavyohľadom ochrany života a zdravia patrí medzi veľmi strohý, nemecká konštitucionalistika patrí v tejto oblasti (ale aj v iných témach) na európskej úrovni medzi najviac prepracované. Zvlášť nemecký ústavný súd
(Bundesverfassungsgericht)
je argumentačnou inšpiráciou pre mnoho európskych krajín, Slovenskú republiku nevynímajúc.V poľskej ústave (
Konstytucja Rzeczypospolitej Polskiej
z roku 1997) je každému človeku garantovaná ochrana jeho ľudského života v čl. 38 a ochrana ľudského zdravia je výslovne každému zaručená podľa čl. 68 ods. 1 poľskej
ústavy. Článok 68 ods. 2 zabezpečuje občanom republiky rovnaký prístup ku zdravotnej starostlivosti financovaný z verejných zdrojov. Časť poľskej
ústavyupravujúca problematiku ochrany verejného zdravia je spomedzi pätice sledovaných štátov najpodrobnejšia. Za všetky možno spomenúť napríklad normatívne pravidlo, podľa ktorého má verejná moc povinnosť bojovať proti nákazlivým chorobám a predchádzať negatívnym vplyvom znečistenia životného prostredia na ľudské životy (čl. 68 ods. 4 poľskej
ústavy).
V talianskej ústave (
La Costituzione della Repubblica Italiana
z roku 1947) nie je ochrana ľudského života vyslovene upravená spôsobom, ako je to napríklad v Ústave SR. V čl. 2však môžeme identifikovať nepriamy odkaz na nedotknuteľné práva človeka ako jednotlivca a súčasne ako člena spoločenských štruktúr. Priamočiary odkaz na ochranu zdravia však nájdeme v čl. 32 talianskej
ústavy, podľa ktorého štát chráni zdravie ako základné právo jednotlivca a ako záujem spoločnosti a súčasne garantuje bezplatnú liečbu tým, ktorí ju potrebujú. Nikoho však nemožno nútiť ku konkrétnemu lekárskemu zákroku s výnimkou zákonného príkazu, zákon však v tomto smere nesmie prekračovať hranice stanovené dôstojnosťou ľudskej osoby.
Z uvedeného stručného prehľadu vybraných európskych ústav vyplýva, že ústavnoprávne legislatívne zakotvenie ochrany života a zdravia v Ústave SR predstavuje istý koncepčný kompromis. Existujú totiž ústavné texty iných štátov, v ktorých sú princípy ochrany života a zdravia explicitne vyjadrené stručnejšie, ale existujú aj ústavné texty, v ktorých sú sledované princípy normované podrobnejšie. Samotná kvantita normatívneho vyjadrenia sledovaných princípov však nemôže byť rozhodujúca. Z hľadiska podstatného jadra ústavného zakotvenia ochrany života a zdravia neexistujú medzi sledovanými európskymi štátmi veľké významové rozdiely. Nespochybniteľnou demonštráciou tejto skutočnosti môže byť zákaz trestu smrti, ktorý je dominantný v európskom priestore a je právne zakotvený aj vo všetkých uvedených štátoch.
Princíp ochrany života a zdravia v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky
Rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd SR"), ktorých predmetom je ústavný prieskum ochrany života a zdravia, je pomerne veľa. Ambíciou tejto state preto nie je podať vyčerpávajúci prehľad rozhodovacej činnosti slovenského ústavného súdu vo veci ochrany života a zdravia, ale predstaviť len najhrubšie všeobecné rysy tejto rozhodovacej oblasti a prezentovať tak aspoň základnú sondu do tejto problematiky.
Ústavný súd SR chápe právo na život v prvom rade ako univerzálne právo človeka, pričom jeho formulácia v ústavnom texte zabezpečuje jeho priamu aplikovateľnosť. Cieľom čl. 15 ods. 1 a 2 Ústavy SRje chrániť jednotlivca pred svojvoľným pozbavením života, teda (okrem iného) aj pred akýmikoľvek úmyselnými alebo nedbanlivostnými trestnými činmi smerujúcimi proti životu. S ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu má štát jednak všeobecnú povinnosť chrániť život a súčasne procesnú povinnosť zabezpečiť vyšetrenie okolností straty života, vyvodenie právnej zodpovednosti a realizáciu satisfakcie.
4)
Z uvedeného vyplýva, že ochrana života nemôže byť len filozofickou deklaráciou štátu voči jednotlivcovi, ale reálnou úlohou, ktorej splnenie či nesplnenie zo strany štátu, podlieha súdnemu prieskumu.Právo na život je podľa judikatúry Ústavného súdu SR vstupnou bránou a základným pilierom celého systému garantujúceho ochranu základných práv a slobôd, pričom jeho výnimočnosť spočíva aj v tom, že pôsobí
erga omnes
(voči všetkým). Slovenský právny poriadok pritom považuje ľudský život za kľúčovú hodnotu právneho štátu, a preto ju náležite chráni.
5)
Právo na život je pritom chránené jednak vo vertikálnom vzťahu (verejná moc - jednotlivec) a súčasne v horizontálnych vzťahoch (medzi osobami navzájom).
6)
Právo na ochranu zdravia je síce právom veľmi príbuzným s právom na život, avšak v našej ústavnej tradícii je koncipované trochu odlišne. Systematicky je totiž zaradené medzi tzv. hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Ochrana zdravia podľa čl. 40 Ústavy SRje Ústavným súdom SR interpretovaná ako právo na poskytnutie zdravotnej starostlivosti, nie ako kompenzácia za poškodenie zdravia.
7)
Ochrana života a zdravia ľudí je každopádne Ústavou SR chránená hodnota a súčasne je všeobecne považovaná aj za verejný záujem.
8)
Všeobecne sa však uznáva, že konkrétna podoba systému zabezpečenia verejného zdravia je vecou štátnej zdravotnej politiky, samozrejme pri rešpektovaní všetkých ústavných limitov.Podľa nášho názoru judikatúra Ústavného súdu SR v sledovanej oblasti výrazne koreluje so všeobecnými aplikačnými trendmi iných kontinentálne európskych ústavných súdov. Veľmi podobné argumentačné schémy môžeme nájsť predovšetkým u nemeckého a českého ústavného súdu.
Záver
Ochrana života a zdravia je v Ústave SR pevne zakotvená a za desaťročia existencie Ústavného súdu SR sa podarilo výklad týchto ústavných princípov pomerne uspokojivo ustáliť. Princípy ochrany života a zdravia sa totiž stali opakovane predmetom ústavného prieskumu, a to jednak v rámci tzv. konkrétnej kontroly ústavnosti (ústavné sťažnosti osôb) a tiež aj v rámci abstraktnej kontroly ústavnosti (predovšetkým v rámci posudzovania ústavnosti normatívnych právnych aktov). Tieto ústavné princípy patria medzi základné normy ústavného systému moderného demokratického štátu a predstavujú nespochybniteľný argumentačný zdroj pre orgány aplikujúce právo, a to nielen v rámci ústavného súdnictva. Je možné zhodnotiť, že Ústavný súd SR reflektuje sledované ústavné princípy na dostatočnej všeobecnej úrovni, aj keď stále má ešte priestor na ich väčšie a hlbšie interpretačné precizovanie.
Použitá literatúra:
[1] FILIP, J.
Ústavní právo České republiky 1. Základní pojmy a instituty. Ústavní základy ČR.
Brno: Masarykova univerzita a nakladatelství Doplněk, 2003, s. 189. ISBN 80-7239-151-8.[2] FILIP, J. - SVATOŇ, J. - ZIMEK, J.
Základy státovědy.
Brno: Masarykova univerzita, 1997, s. 64. ISBN 80-210-1575-6.[3] BOGUSZAK, J. - ČAPEK, J. - GERLOCH, A.
Teorie práva
. Praha: ASPI Publishing, 2004, s. 67. ISBN 80-7357-030-0.[4] Nález Ústavného súdu SR zo 6. novembra 2014, sp. zn.
II. ÚS 424/2012-69, bod 21 a 24.
[5] Nález Ústavného súdu SR zo 4. decembra 2007, sp. zn.
PL. ÚS 12/01-297, bod 1.1. a 1.2.
[6] Nález Ústavného súdu SR z 27. apríla 2022, sp. zn.
II. ÚS 424/2020-77, bod 20.
[7] Uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2020, sp. zn.
IV. ÚS 557/2020-14, bod 34.
[8] Nález Ústavného súdu SR zo 4. novembra 2020, sp. zn.
PL. ÚS 14/2020-50, bod 67 a 80.
Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov
Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.
