Povinné očkovanie – téma, ktorá rozdeľuje spoločnosť

S trochou zveličenia možno skonštatovať, že zdravotná starostlivosť a úprava podmienok jej poskytovania je v praxi veľkým dobrodružstvom, kde sa inokedy suché vyjadrenie právnej normy stáva komplikovaným príbehom, v ktorom vystupuje množstvo postáv, ktorých vzťahy sú napäté a plné emócií. Úlohou práva je v týchto vzťahoch nastoliť princípy rovnováhy, spravodlivosti, ochrany spoločnosti a jednotlivca, teda vymedziť rámec nevyhnutný pre riadne fungovanie celého systému (nielen hmotnoprávne, ale aj procesne).

Asociácia zložitého a emóciami nabitého príbehu platí aj pre tému povinného očkovania, problematiku, ktorá nie je len doménou práva, ale ktorá sa rieši aj na extralegálnych fórach. Prečo? Zasahuje totiž do súkromia rodiny, jednotlivca a naráža často na pohľad a názory jednotlivcov na ich základné životné hodnoty a postoje, z ktorých nepripúšťajú výnimky. Rovnako, ako pri iných ťažkých témach medicínskeho práva (napr. interrupcia či eutanázia) je aj v diskusii, týkajúcej sa povinného očkovania prítomná tendencia problematiku démonizovať, resp. existencia extrémnych názorových prúdov.

Ďalšou charakteristikou tejto témy je, že názor jednotlivca na ňu sa mení aj v závislosti od jeho osobného stavu, t. j. od toho ako bezprostredne sa ho týkajú možné negatívne následky vakcinácie – ináč vakcináciu vníma bezdetná osoba a ináč rodič. Neuralgickým bodom je obava z negatívnych následkov vakcinácie, ktoré sa priebežne aj v zahraničnej literatúre spájajú (v určitých pravdepodobnostných reláciách) s výskytom detskej obrny, resp. iných vážnych a trvalých následkov pre ľudský organizmus.

Vyššie uvedené skutočnosti sú dôkazom, že ide o klasický príklad jednej z ťažkých spoločenských tém. Rozuzlenie klbka záujmov, dôvodov povinnej vakcinácie, rizík a prínosov vakcinácie by si vyžadovalo komplexný a vysoko odborný pohľad, resp. náhľad špecialistov na imunológiu, epidemiomológiu, iné medicínske odbory a subšpecializácie, farmakoekonómov, bioetikov, právnikov, a pod. Svoj pohľad na túto problematiku má aj občiansky sektor, ktorý je podľa nášho názoru potrebné vnímať ako rovnocenných partnerov diskusie o tejto téme. [1]

V nasledujúcom príspevku sa pokúsime načrtnúť hlavné a podľa nášho názoru rozhodujúce právne aspekty povinného očkovania, pričom sa dotkneme týchto častí:

1. Čo je to vakcinácia?
2. Do ktorých práv povinná vakcinácia zasahuje?
3. Aké sú hlavné výhrady a názorové prúdy vo veci povinnej vakcinácie?
4. Zákonná a podzákonná úprava vakcinácie a úvahy o jej vhodnosti (materiálnej a formálnej).
5. Úprava vakcinácie a povinný subjekt – fyzická osoba a jej zákonní zástupcovia – právna úprava, základné povinnosti, základný okruh problémov (nadväznosť na slobodu v zdravotnej starostlivosti, výhradu svedomia, sankcie za nesplnenie povinnosti).
6. Úprava vakcinácie a poskytovateľ zdravotnej starostlivosti – jeho povinnosti voči fyzickej osobe, ktorá má byť očkovaná (resp. voči zákonnému zástupcovi) a hlavne povinnosti voči regionálnemu úradu verejného zdravotníctva (oznamovanie údajov – nadväznosti na povinnú mlčanlivosti, sankcie za nesplnenie, nadväznosť na ochranu osobných údajov, ako riešiť nedokonalosť úpravy a vyhnúť sa porušovaniu práva pacienta).
7. Sekundárne následky odmietnutia očkovania vo vzťahu k tretím subjektom (napr. základná škola, materská škola, a pod.) a zodpovednosť za škodu pri vakcinácii, t. j. kto zodpovedá za škodu, kde tento nárok uplatňovať, resp. aké sú hlavné problémy pri uplatňovaní zodpovednosti?

Článok je rozdelený na dve časti. V prvej časti, uverejnenej v tomto čísle časopisu, sa budeme zaoberať bodom 1 až bodom 3. V texte používame pojem vakcinácia a očkovanie ako synonymá.

Vakcinácia, jej historické korene a dôvody

V prvom rade je dôležité zdôrazniť že primárny dôvod vakcinácie má medicínsky charakter. História vnesenia organickej látky do tela človeka sa začala písať ešte niekedy v 18. storočí, čiže netýka sa len 20. storočia, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Jej cieľ nebol vždy len terapeutický, ale často len experimentálny. Ako uvádza McNEIL (2009) napríklad v histórii Anglicka je zdokumentovaný prípad, kedy bola väzňom (rok 1721) prisľúbená milosť ak súhlasili s naočkovaním vírusom kiahní. [2]

Imunologička T. Obukhanych (2011) pri uvažovaní o potrebe vakcinácie sa dostáva až k jej koreňom a uvádza, že na počiatku vakcinácie stála metóda variolácie, tzn. vpravenie hnisu z pľuzgiera pravých kiahní chorého človeka do tela človeka zdravého. Táto ľudová praktika mala za cieľ pomocou miernejšieho priebehu choroby zabrániť prirodzenému ochoreniu na pravé kiahne. Bola však nebezpečná a jej účinnosť nebola dosť dobre zdokumentovaná. [3] Na konci 18. storočia sa britský všeobecný lekár Edward Jenner pokúsil urobiť varioláciu o niečo bezpečnejšou, nahradením hnisu z pľuzgiera pravých kiahní, za hnis z pľuzgiera kravských kiahní. Jenner to z dôvodu odlíšenia tejto pozmenenej procedúry od variolácie nazval vakcináciou (z latinského výrazu „vaccinia“ – kravské kiahne).

Poznámka:Výraz „vakcinácia“ sa pôvodne vzťahoval len na túto konkrétnu Jennerovskú procedúru.[3] Moderné vakcíny prebrali tento výraz napriek tomu, že s vírusom kravských kiahní nemajú vôbec nič do činenia. Ochorenie na kravské kiahne bolo podobné ako ochorenie na kiahne pravé, ale vo všeobecnosti bolo mierne. Ľudia, ktorí prirodzene ochoreli na kravské kiahne (spravidla dojičky), boli následne imúnni voči kiahňam pravým. Jennerova myšlienka bola, že stav prirodzenej imunity voči pravým kiahňam, ktorá nasleduje po prirodzenom prekonaní ochorenia na kravské kiahne, možno umelo vyvolať očkovaním (vakcináciou). Na otestov