Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Náhrada škody v kontexte povinného očkovania, odškodňovacie schémy

Dátum: Autor/i: Doc. MUDr. JUDr. Peter Kováč, PhD. et PhD. Rubrika: Právo

Článok je venovaný problematike náhrady za poškodenie zdravia očkovaním. Venuje sa všeobecným princípom náhrady takejto škody, najmä kritériám na posúdenie kauzality medzi očkovaním a poškodením zdravia a dôvodom, pre ktoré sa zaviedli schémy, ktoré nevyžadujú preukázať jednoznačnú a nepochybnú príčinnú súvislosť a zavinenie. Následne sú prezentované právne úpravy vybraných krajín, v ktorých existuje legislatívna úprava náhrady škody na zdraví po očkovaní.

Všeobecne o náhrade za poškodenia zdravia po očkovaní
Každý liek či očkovacia látka môže mať nežiaduce účinky. Tie je výrobca povinný uvádzať v informácii pre používateľa (PIL) aj v súhrne charakteristických vlastnostní lieku (SPC). V nich uvádzané nežiaduce účinky sa môžu vyskytovať s rôznou frekvenciou. Po očkovaní sa najčastejšie objavujú očakávané reakcie súvisiace s podaním očkovacej látky, ktoré sa už v minulosti vyskytli, a sú uvedené v PIL alebo SPC. Zvyčajne sú prejavom reakcie organizmu na podanie vakcíny - odpovede imunitného systému. Ich výskyt závisí od predispozície toho-ktorého ľudského jedinca, prípadne aj od spôsobu podávania očkovacej látky.
Každú sekundu sa celosvetovo podá 3-tisíc dávok vakcín (Halabi & Omer, 2017). Podanie vakcín, ktoré patria medzi biologické lieky, môže celkom výnimočne viesť až ku poškodeniu zdravia alebo dokonca k úmrtiu. Hoci sú takéto následky extrémne zriedkavé, riziko nie je nulové. Navyše, na rozdiel od liekov, vakcíny sa podávajú prevažne zdravým jedincom, často vo forme povinného očkovania. Preto sa v posledných desaťročiach do popredia dostáva otázka odškodňovania za poškodenie zdravia, ktoré súvisí alebo by mohlo súvisieť s podávaním očkovacích látok.
Kým náhrada škody spôsobená nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti býva štandardnou súčasťou právneho poriadku, v prípade škody na zdraví spôsobenej povinným očkovaním, to tak nie je. V prípade poškodenia zdravia nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti treba preukázať aspoň zavinenie z nedbanlivosti, pri poškodení zdravia po očkovaní často nemožno konštatovať ani len nevedomú nedbanlivosť. To, či u konkrétnej osoby nastane poškodenie zdravia po očkovaní, nie je možné vopred predpovedať. Môže sa tak stať dokonca aj v prípade správne vyrobenej, správne prepravovanej, správne skladovanej, správne pripravenej a správne podanej očkovacej látky so získaním informovaného súhlasu podľa príslušných právnych predpisov. Kto by mal v takom prípade niesť zodpovednosť za poškodenie zdravia? Má to byť výrobca očkovacej látky, ktorý ju vyrobil v súlade so správnou výrobnou praxou? Alebo to má byť distribútor, ktorý dodržal správnu veľkodistribučnú prax, či lekáreň, ktorá dodržala správnu lekárenskú prax? Zodpovedať by mohol aj poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý očkovaciu látku podal, pretože je súčasťou povinného očkovania. Ak by sme mali postupovať podľa všeobecných predpisov o náhrade škody, potom treba vyriešiť otázku, či sú vôbec splnené podmienky takejto náhrady. Preukázať zavinenie za uvedených podmienok je spravidla mimoriadne náročné, prakticky až nemožné. To isté platí aj pre príčinnú súvislosť.
Oviedský dohovor v čl. 24 pritom ustanovuje, že
"Osoba, ktorá utrpela neprimerané poškodenie ako výsledok zákroku, má nárok na spravodlivé odškodnenie podľa podmienok a postupov ustanovených zákonom."
V súlade s textom vysvetľujúcej správy sa má neprimeranosť poškodenia určovať podľa okolností toho-ktorého prípadu. Príčinou poškodenia má byť zákrok, pričom tento pojem treba chápať v najširšom zmysle slova (Council of Europe, 1997). Takýmto zákrokom je mimo akýchkoľvek pochybností aj akékoľvek očkovanie, tým skôr, ak pôjde o povinné očkovanie.
Odškodnenie za poškodenie zdravia v súvislosti s očkovaním
(Vaccine Injury Compensation Program, VICP)
zaviedli mnohé krajiny. Žiadne očkovanie nie je totiž bez rizika. Dôvody pre zavedenie VICP boli viaceré. Ústredným motívom bola zodpovednosť štátu za starostlivosť o osoby, ktorých zdravie poškodili programy realizované v rámci verejného zdravotníctva. Takéto poškodenie zdravia sa svojim charakterom, ako sme už predtým demonštrovali, líši od poškodenia zdravia chorobami alebo úrazmi, pritom poškodenými boli veľmi často deti. V mnohých krajinách zohral úlohu aj tlak verejnosti a obava o bezpečnosť vakcín. Napríklad v 70. rokoch 20. storočia sa v Európe a Japonsku rozšírili obavy o bezpečnosti DTP vakcíny (vakcína proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu), čo viedlo k poklesu zaočkovanosti a následným epidémiám čierneho kašľu. Dôsledkom bol vznik záujmových skupín v Japonsku a Veľkej Británii, požadujúcich bezpečné vakcíny a odškodnenie za poškodenie zdravia alebo úmrtie, ktoré by mohlo súvisieť s očkovaním (Evans, 1999). Existencia VICP umožňuje do istej miery čeliť aj správam o škodlivých následkoch očkovania. Každá takáto správa v médiách totiž spravidla vedie ku zníženiu ochoty populácie nechať sa očkovať. Dobrým príkladom je sfalšovaná Wakefieldova štúdia o možnom súvise MMR (
measles-mups-rubeola
- osýpky - zápal príušnic, ružienka) vakcíny a autizmu, ktorú v roku 1998 zverejnil prestížny časopis The Lancet. Štúdiu The Lancet stiahol až po 12 rokoch (The Lancet, 2010), no medzitým výrazným spôsobom a celosvetovo posilnila pozície odporcov očkovania.
VICP uľahčujú prístup k odškodneniu, pretože nie sú založené na potrebe preukázania zavinenia poskytovateľa alebo výrobcu vakcíny, ani poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Ide o tzv. "no fault" schémy. Kým v roku 2010 existovali VICP len v 19 krajinách
1)
(Looker - Kelly, 2011), do roku 2020 stúpol ich počet na 25
2)
(Mungwira, et al., 2020). Väčšina z krajín, ktoré zaviedli VICP patrí medzi rozvinuté ekonomiky (prevažne európske, päť v Západopacifickom regióne a po dve v severnej Amerike a juhovýchodnej Ázii), no dve patria ku menej rozvinutým ekonomikách. V Latinskej Amerike, Afrike a východnom Stredomorí VICP nie sú zavedené. Väčšinu týchto VICP zaviedli centrálne alebo federálne vlády, ktoré ich aj financujú. Tieto programy pokrývajú poškodenie zdravia očkovacími látkami, ktoré sú registrované v tej-ktorej krajine a príslušné úrady ich odporúčajú na rutinné používanie u detí, tehotných žien a dospelých, prípadne sú používané v osobitných situáciách. Podľa WHO tieto kompenzačné schémy slúžia aj ako opatrenia na zvýšenie dôvery v očkovací systém. Väčšina VICP sa zakladá na predpoklade, že za poškodenie zdravia očkovaním nezodpovedá konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ale vyplýva z rizík očkovania, ktoré sa nedajú odstrániť. V rámci každej VICP treba vyriešiť otázku príčinnej súvislosti medzi očkovaním a poškodením zdravia (WHO, 2019).
3)
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály