Portál určený zdravotníckym pracovníkom, právnikom a zamestnancom štátnych a verejných inštitúcií

Online časopis

Zmena vnímania duševnej poruchy ako dôvodu na rozvod v domácom práve

Dátum: Autor/i: JUDr. Ingrid Lanczová, Ph.D. Rubrika: Právo

Pojem duševnej poruchy definuje špecializovaná medzivládna organizácia Organizácie spojených národov WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) ako širokú škálu problémov s rôznymi symptómami, najčastejšie charakterizovanú ako kombináciu neobvyklých myšlienok, emócií, správania sa a vzťahov s inými, ktoré však môžu byť úspešne liečené. V definícii ako príklad uvádza depresiu, úzkosť, poruchy správania sa detí, bipolárne poruchy a schizofréniu s dodatkom, že mnohé z nich sú liečiteľné.

Slovenskú verziu
medzinárodnej klasifikácie chorôb
(účinná od 26. apríla 2021) sprístupňuje Národné centrum zdravotníckych informácií, pričom "duševným poruchám a poruchám správania" je venovaná kapitola V. Obsahom sú "organické duševné poruchy vrátane symptomatických (mozgová dysfunkcia, napr. demencia, amnézia či delírium a iné v dôsledku choroby, úrazu alebo iného poškodenia mozgu), poruchy psychiky správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok, schizofrénia a schizotypové poruchy, ako aj poruchy s bludmi, afektívne poruchy (depresia, mánia), neurotické a stresom podmienené, ako aj somatoformné poruchy (napr. fóbicko-anxiózne, obsesívno-kompulzívne, hypochondria a iné), poruchy správania spojené s telesnými poruchami a faktormi (napr. poruchy prijímania potravy, neorganické poruchy spánku či sexuálnej dysfunkcie a iné), poruchy osobnosti a správania dospelých (napr. patologické hráčstvo, pyrománia, kleptománia, poruchy sexuálneho zamerania ako pedofília či fetišizmus a iné), duševná zaostalosť - mentálna retardácia, poruchy psychického vývinu (napr. autizmus a iné), poruchy správania a emotivity so zvyčajným začiatkom v detstve a počas dospievania (napr. socializovaná porucha správania) a bližšie neurčené duševné poruchy."
Duševné zdravie v 19. storočí v európskych a osobitne uhorských dejinách
V staršom období neboli rozdiely v mentálnej úrovni obyvateľstva natoľko viditeľné ako od 19. storočia, kedy došlo k vzdelanostnej revolúcii. Napriek tomu sa aj do tohto obdobia venovali štúdiu duševných porúch mnohí lekári aj filozofi. Napr. perzský filozof a lekár Avicenna (10. až 11. storočie) vo svojom diele Kánon medicíny, v kapitole o neurologických a psychiatrických poruchách, hovoril o spôsobe predchádzania a liečbe depresie zmenou životného štýlu, prírodnými liekmi (bylinkami, ovocím) a sugesciou. Zdôrazňoval potrebu zveľaďovania šťastia (najmä na základe sociálnych väzieb), využívania aromaterapie či muzikoterapie. Ničím neobvyklým neboli ani zásahy do osobnej sféry jednotlivca. Podľa Foucaulta boli
šialení z bežnej spoločnosti vyháňaní na okraj, nie však z nej - v mnohých stredovekých mestách boli umiestňovaní do priestoru mestskej brány alebo do väzenia
, avšak tvrdil tiež, že na počiatku 17. storočia existovali slávni blázni, s ktorými sa kultivovaná spoločnosť rada bavila a západná kultúra bola približne do roku 1650 voči týmto formám skúsenosti podivuhodne pohostinná.
1)
Viac než lekári, ktorých bol nízky počet, však ovplyvňovali zaobchádzanie s osobami s duševnou poruchou do 19. storočia kňazi a filozofi.
"Kňazi v prvom rade rozhodli, či osoba trpí duševnou poruchou alebo nie, či je posadnutá démonmi a v prípade, ak je všeobecne nebezpečná, o jej umiestnení v chudobinci, väznici, trestnici, sociálnom zariadení, zariadení pre nevyliečiteľné chorých, u príbuzných v pivnici...ešte aj v 18. storočí sa tak stávalo, že osoba mohla byť pozbavená svojej slobody aj dávno po tom, čo sa u nej vyskytla prechodná duševná porucha."
2)
Z filozofov 18. storočia sa duševným stavom venoval napr. Kant, ktorý rozlišoval
hypochondriu
(prisudzovanie si chorôb, zmeny v správaní s až samovražednými sklonmi),
amentiu
(zmätenosť, porucha vedomia),
dementiu
(úbytok kognitívnych funkcií),
insaniu
(strata rozumového úsudku),
vesaniu
(porucha v obsahu uvažovania) a
zúrivosť
(psychomotorická porucha).
3)
Koniec 18. a začiatok 19. storočia priniesol v európskych dejinách humanizáciu detenčného prístupu k osobám s duševnou poruchou, a to najmä vďaka osobnostiam ako Francúz Philippe Pinel, Brit William Tuke či Talian Vincenzo Chiarugi. Pinel považoval duševnú poruchu za dôsledok vystavenia sociálnemu a psychologickému stresu a do istej miery dedičnosti a duševných zranení. Zdôrazňoval terapiu založenú na blízkom a priateľskom kontakte s pacientom, diskusii a programe vyplnenom zmysluplnými aktivitami. Tuke založil ústav pre liečbu duševných porúch v Yorku, v ktorom sa dbalo na dôstojné zaobchádzanie s pacientmi, hoci - ako sa uvádza na stránke stále fungujúceho zariadenia -
William nevedel nič o duševnom zdraví, keď zakladal túto unikátnu inštitúciu, ale záležalo mu na ľuďoch, záležalo mu na rovnosti a chcel šíriť nádej.
Chiarugi bol primárom nemocnice vo Florencii, kde presadzoval humánny prístup k liečbe pacientov. Zodpovedal za implementáciu pravidiel, podľa ktorých:
"K pacientom treba pristupovať s rešpektom; nezamestnávať ich (okrem tých, ktorí sú zvyknutí na prácu a vedia vypomôcť s upratovaním); za žiadnych okolností im nemožno spôsobiť fyzickú bolesť a na toto musí riaditeľ obzvlášť dôsledne dozerať; použitie obmedzujúcich prostriedkov, často potrebných pre liečbu mánie, musí byť v súlade s humánnymi a hygienickými štandardmi; pacienti musia mať možnosť prechádzať sa, hrať sa a cvičiť; musia byť pravidelne umývaní, aj keby pri tom museli byť spútaní; musia mať prístup k strave v zatvorenej miestnosti, v ktorej ich možno pozorovať cez malé zamrežované okno a návštevy priateľov alebo rodiny sa neodporúčajú - ak k nim dôjde, musí to byť pod dôsledným dozorom."
4)
Nemenej dôležitým medzníkom 19. storočia bola klasifikácia duševných porúch nemeckým psychiatrom Emilom Kraepelinom v roku 1883. V Kraepelinovej Psychiatrii z roku 1896 (Lipsko: Ambrosius Barth) bola zverejnená nasledujúca kategorizácia: získané duševné poruchy (stavy vyčerpanosti ako delirium acutum, amencia, akútna demencia, chronická nervová vyčerpanosť ako neurasténia a hypochondria; akútne otravy; chronické otravy, medzi ktoré bol zaradený alkoholizmus, morfinizmus a kokainizmus; ochorenia z nesprávnej výmeny látok ako kretenizmus či predčasná demencia; duševné choroby z dôvodu ochorenia mozgu; duševné choroby z dôvodu senilnej involúcie ako melanchólia či senilná demencia) a duševné choroby z chorobného zaťaženia (psychózy - periodické a paranoja; neurózy ako epilepsia či hystéria; psychopatické stavy a zaostalosť vo vývoji ako idiota či imbecilita).
Za priekopníkov modernej psychiatrie v Uhorsku (ktorého súčasťou bolo územie Slovenska do roku 1918) sa považovali napr. František Schwartzer (1818-1889), Július Niedermann (1839-1910) či Karol Laufenauer (1848-1901). Osobitne významné aktivity Schwartzera spočívali v štátom hradených pobytoch v Nemecku, Belgicku, Anglicku a Francúzsku, kde študoval fungovanie nemocníc pre duševne chorých pacientov a následné založenie prvej takejto súkromnej nemocnice v meste Vác v roku 1850, kde Schwartzer nedovoľoval používanie donucovacích prostriedkov. Do dnešného dňa je po ňom pomenovaná budapeštianska ulica,
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).



Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov

Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.

Seriály