História súdneho lekárstva

Zmienky o určovaní príčiny smrti obhliadkou tela možno nájsť už 2 700 rokov pred naším letopočtom v starovekom Egypte za vlády faraóna Imhotepa. Egyptský papyrus pochádzajúci zo 17. storočia pred naším letopočtom, ktorý kúpil v roku 1862 obchodník so starožitnosťami Edwin Smith, poukazuje na hlbokú znalosť anatómie pri liečbe poranení. Hérofilos z Chalkédónu (325 - 255 p. n. l.) bol prvým lekárom, ktorý vykonával pitvy.

Dokonca už v antike bol známy pojem smrteľné rany. Dá sa tak usudzovať zo Suetoniovho opisu, podľa ktorého lekár Antistius z 23 bodných rán na tele zavraždeného cisára Gaia Iulia Caesara, vyhlásil za smrteľnú len jedinú, a to tú , Aj keď sa zdá, že niektoré ustanovenia , justiniánskej kodifikácie súkromného práva sa vytvorili v spolupráci s lekármi, priamy dôkaz tejto skutočnosti neexistuje.

Indická učebnica chirurgie Sush­ruta Samhitá, ktorej historický pôvod sa v niektorých častiach datuje už pred začiatkom nášho letopočtu, opisuje prípravu tela na pitvu. Originál sa nezachoval a je dostupný len v podobe neskorších kópii a revízií.

Kým ešte za raného feudalizmu v práve tolerovali svojpomoc a krvnú pomstu, neskôr sa prešlo k princípu tália a kompenzácii. Pritom už podľa starogermánskych zákonov výška kompenzácie závisela od závažnosti zranenia. Preto bolo potrebné prizvať „osoby znalé veci“, aby zhodnotili rozsah a závažnosť poranenia. Kráľ Roger II. Sicílsky (1095 - 1154) už v roku 1154 a následne jeho vnuk Fridrich II. (1194 - 1250) vydali edikty, na základe ktorých lekári pomáhali súdom. Fridrichovi II. sa pripisuje aj prvý právny predpis, ktorý výslovne povolil pitvy.

Významný prelom nastal po prijatí trestného zákonníka cisára Karola V. z roku 1532 , tzv. totiž v niektorých prípadoch výslovne požadovala posúdenie veci lekárom (­napr. kriminálny potrat, vraždu a zabitie). kodifikovala potrebu skúmania medicínskych skutočností v trestnom práve, a tak fakticky dala vzniknúť súdnemu lekárstvu. V tom období došlo aj k ďalšej významnej a prelomovej udalosti. Z antiky pochádzajúce medicínske dogmy Claudia Galéna (asi 129 - 199) nahradili po vydaní diela Andreasa Vesaliusa (1514 alebo 1515 - 1564) (1543) poznatky umožňujúce ďalší rozvoj medicíny ako vedy. Postupne začínajú vznikať aj diela zamerané na šírenie súdnolekárskych poznatkov použiteľných v trestnom práve.

Rôzne zmienky o využívaní lekára ako znalca v súdnom konaní sa pomerne skoro objavili aj v dejinách Číny, odkiaľ pravdepodobne pochádza najstaršia písomná pamiatka potvrdzujúca aktívnu účasť súdnych lekárov na vyšetrovacích a rozhodovacích procesoch súdov. Približne z roku 1248 pochádza čínska kniha , ktorej názov možno preložiť ako Očisťovanie od lží, opisujúca postup lekára pri prehliadke a pitve mŕtvoly, ba aj jeho účasť na obhliadke miesta činu. Išlo o vôbec prvý dokumentovaný prípad použitia medicínskych poznatkov na objasnenie zločinu. V tejto knihe sa opisuje aj prípad využitia náletu múch na identifikáciu nástroja, ktorým bol zabitý človek. Tento nástoj nebol viditeľne znečistený krvou, avšak jej nepatrné množstvo prilákalo muchy, a tak bol usvedčený páchateľ.

Prvá súdnolekárska správa opisujúca poranenia u živého pacienta pochádza z 11. februára 1289 z Bologne. Lekári Bertolacius a Angellus na príkaz sudcu vyšetrili muža menom Cambius Venturella z Castel del Vescovo. Na jeho tele našli ranu na zadnej časti hlavy a nad bedrovým kĺbom, pričom konštatovali, že pacient sa úplne vylieči, ak nedôjde ku komplikáciám. Rovnako v Bologni 12. februára 1289 lekári Albertus Malevoda a Amoretus na príkaz sudcu Alberta z Ganodina prehliadli mŕtve telo muža menom Jacobus Rustighelli, pričom na jeho tele popísali jedenásť smrteľných rán a jednu ďalšiu, ktorá nebola smrteľná. Ten istý sudca bol iniciátorom prehliadky muža menom Simon, na tele ktorého našli lekári Angelus a Primiranus pätnásť rán, z toho deväť smrteľných. Na tele Simonovho brata Hubertusa našli tri rany, ktoré neboli smrteľné - jednu na ramene, ktorá mohla viesť k invalidite a dve na pravom bedre.

Za jedného z prvých európskych autorov v oblasti súdneho lekárstva sa pokladá chirurg Ambrosius Paré (asi 1510 - 1590), ktorý písal o poraneniach a spôsoboch ich posudzovania. Ján Jesenský (1566 - 1621) uverejnil v roku 1599 spis o jedoch a poľský vojenský lekár Daniel de Luna vydal v roku 1642 v Prahe dielo . Prvé ucelenejšie učebnice súdneho lekárstva vznikli na prelome 16. a 17. storočia. V roku 1598 vyšla v Palerme kniha Fortunata Fidelia (1551 - 1630) a v roku 1621 (uvádza sa aj rok 1630) vyšlo v Ríme klasické dielo od Paola Zacchia (1584 - 1659), ktorý bol poradcom pre medicínske otázky pri Rota Romana, pápežskom odvolacom súde.

V roku 1650 začal na univerzite v Lipsku s pravidelnými prednáškami zo súdneho lekárstva profesor Johann Michaelis (1607 - 1667). Obsahom prednášok boli predovšetkým poznatky potrebné pre mestských lekárov, ktorí zabezpečovali starostlivosť o chudobných, riešili otázky nákazlivých ochorení a obhliadali mŕtvych.

V roku 1677 bratislavský lekár Károly Rayger vo svojom diele navrhol ako dôkaz toho, že dieťa sa narodilo živé plávaciu skúšku pľúc. Ako prvý ju v praxi použil v roku 1681 fyzikus v nemeckon meste Zeitz Dr. Johann Schreyer v prípade Anny Voigt, podozrivej z vraždy svojho dieťaťa. Vykonaním tejto skúšky, ktorá bola pozitívna, potvrdil nevinu obvinenej.

Profesor pražskej univerzity Jan František Löw z Erlsfeldu (1648 - 1725) vydal v roku 1725 prvú súdnolekársku knihu v Čechách, spis . Významným impulzom pre rozvoj