Efektívny manažment pacienta v ambulantnej praxi

Túto efektivitu by mal strážiť nielen pacient sám, ale predovšetkým jeho poisťovňa a ošetrujúci lekári. Na to, aby sa tak dialo, musia byť všetky zložky, ktoré rozhodujú o vynakladaní, či šetrení týchto zdrojov, nejakým spôsobom k šetreniu motivované. Možno povedať, že pacient a väčšinou ani jeho lekár nie sú žiadnym spôsobom finančne či inak zainteresovaní na šetrení, skôr naopak. Pacient chce čo najkvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť, veď vzhľadom na naše zákony na ňu má nárok, bez ohľadu na to, či na svoje zdravotné poistenie prispieva, alebo nie.

Jeho lekár už šetrí o niečo viac, pretože je do šetrenia nútený kontrolnými mechanizmami pacientovej poisťovne, ale často zo strany poisťovne nemá na šetrenie dostatočnú motiváciu. Tak môže podľahnúť napr. komerčným tlakom, ktoré sú pre neho v danej chvíli lukratívnejšie. To, že takto peniaze unikajú z pacientovho a nakoniec aj z lekárovho vlastného účtu, ho v tej chvíli nezaujíma. Je to však krátkozraké videnie, ktoré odčerpáva zdroje poisťovne. Presne tie zdroje, z ktorých je financovaná aj prevádzka jeho ambulancie. Jediný článok v tomto reťazci, ktorý má záujem na šetrení zdrojov, vynakladaných na liečbu poistenca je poisťovňa, aj keď nie vždy transparentne.

Efektívny manažment pacienta v am­bulantnej praxi závisí predovšetkým od informácii, ktoré lekár o pacientovi má, alebo ktoré dostane, či už v rámci anamnézy od neho samého alebo od jeho príbuzných, či z vyšetrení, ktoré v minulosti absolvoval. Z toho logicky vyplýva, že najviac relevantných informácii o pacientovi by mal mať jeho všeobecný lekár, t. j. manažment pacienta z jeho strany by teda mal byť najefektívnejší. Ale mnohokrát tomu tak nie je, a príčin je viacero. Ak odrátame možnú komunikačnú bariéru medzi pacientom a lekárom, či už pre jeho ochorenie alebo sociálny status, resp. jazykové možnosti (napr. na jazykovo zmiešanom území, kde lekár a pacient niekedy nemajú spoločný jazyk), častou príčinou je aj časový stres, v ktorom všeobecný lekár pracuje, ale nakoniec aj jeho nedostatočné manažérske a odborné schopnosti.

Toto platí aj o lekárovi – špecialistovi, avšak ten má často v porovnaní so všeobecným lekárom, spektrum informácii, ktoré sú k efektívnemu manažmentu pacienta potrebné, výrazne menšie. Príčin tohto hendikepu lekára – špecialistu je tiež viacero. Sú rovnaké  ako u všeobecného lekára, a okrem toho, možno k nim