Porušovanie práv rodičiek v čase pandémie COVID-19 v kontexte odmietnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti

Asi najdiskutovanejším sa v období pandémie stalo právo na prítomnosť sprevádzajúcej osoby pri pôrode. Verejná ochrankyňa práv SR sa rozhodla preskúmať situáciu rodičiek z vlastnej iniciatívy a výsledky z jej prieskumu zhrnula do svojej správy o činnosti za rok 2021. Jednou z tém, na ktorú upozorňuje, je práve porušenie , hoci uvedené právo je . Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti sa častokrát pri odopieraní tohto práva odvolávali na rozhodnutie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/2405/2020 zo dňa 6. marca 2020 , ktorým sa poskytovateľom, ktorí poskytujú ústavnú zdravotnú starostlivosť, nariadilo zabezpečiť zákaz návštev na všetkých lôžkových oddeleniach. Poniektorí poskytovatelia ústavnej zdravotnej starostlivosti si však v tejto súvislosti interpretovali vlastné pravidlá zamedzujúce prítomnosť sprevádzajúcej osoby pri pôrode, avšak časom sa ukázalo, že takáto interpretácia je v rozpore so stanoviskom a odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie (ďalej len "WHO"). WHO vo svojom usmernení zo dňa 18. marca 2020 týkajúcom sa pôrodníckej starostlivosti v čase epidémie ­COVID-19 konštatovala, že všetky tehotné ženy vrátane žien s pozitívnym testom na COVID-19 alebo tých, u ktorých je podozrenie na ochorenie COVID-19, majú právo na . Integrálnou súčasťou tohto práva je aj prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas pôrodu podľa výberu ženy . O dva mesiace neskôr, dňa 11. mája 2020 vydal Úrad verejného zdravotníctva SR odporúčanie k návštevám a sprevádzajúcim osobám v nemocniciach počas pandémie, pričom sa zaoberal aj kategóriou rodiacich žien a novorodencov . V odporúčaní sa však naďalej poukazovalo na pretrvávajúci celoštátny zákaz návštev v nemocniciach, no určitú výnimku stanovil pre jednu sprevádzajúcu osobu pre ženy počas pôrodu a v období po pôrode, a to po predchádzajúcej dohode so zdravotníckym zariadením. Uvedený dokument vydaný Úradom verejného zdravotníctva SR malo charakter odporúčania, a teda konečné rozhodnutie bolo ponechané na jednotlivých poskytovateľoch ústavnej zdravotnej starostlivosti. To sa však v praxi neukázalo ako práve najvhodnejšie riešenie, keďže charakter odporúčania bez priamej záväznosti vytvorilo priestor pre úvahy a svojvoľné