Správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti z pohľadu prameňov medicínskeho práva (1.)

Osobitnú a veľmi zložitú kategóriu prameňov práva tvoria právne normy, ktorými sa upravujú postupy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorých obsahom a cieľom je rovnako, ako pri iných právnych normách, ustanoviť konkrétne pravidlá správania sa zdravotníckych pracovníkov s cieľom zabezpečiť správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti a chrániť tak jednu z najdôležitejších hodnôt chránených Ústavou Slovenskej republiky – život a zdravie fyzických osôb. Osobitosti medicínskych postupov však spočívajú najmä v ich obmedzenom právnom rámci a zároveň v objektívnej nemožnosti detailne popísať postupy, ktoré je zdravotnícky pracovník povinný vykonať vzhľadom na osobitosti diagnostiky a liečby každého pacienta. Aj z tohto dôvodu vo viacerých odvetviach medicíny všeobecne záväzné právne normy absentujú a sú v praxi subsumované pod všeobecné ustanovenia, ktorých aplikácia na konkrétny medicínsky postup spôsobuje množstvo praktických a právnych problémov, najmä v súvislosti s následným hodnotením správnosti postupu zdravotníckych pracovníkov pri záchrane života a zdravia.

Cieľom toho príspevku je pou­kázať na problematiku posudzovania správnosti poskytovania ­zdravotnej starostlivosti (postupov „lege artis“) s ohľadom na rozsah právnej úpravy a pramene práva v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Pramene práva v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti (pramene medicínskeho práva)

V oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti sú základnými prameňmi mimo Ústavy Slovenskej republiky (podobne ako v iných oblastiach úpravy spoločenských vzťahov spoločenského života) zákony Národnej rady Slovenskej republiky.

Za základný právny predpis možno vzhľadom na posudzovanú ­problematiku považovať zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“).

Cieľom uvedenej právnej úpravy je najmä jednoznačne definovať kľúčové pojmy – zdravotnú starostlivosť, neodkladnú zdravotnú starostlivosť, formy jej poskytovania, práva a povinnosti pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti s dôrazom na úpravu informovaného súhlasu a zdravotnej dokumentácie, upraviť postup pri úmrtí, služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti ako aj pôsobnosť orgánov štátnej správy a samosprávy na úseku zdravotnej starostlivosti.

Zákon o zdravotnej starostlivosti zároveň zaviedol pojem „správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti“. Správne pochopenie a praktická aplikácia tejto zákonnej definície má kľúčový význam pre posudzovanie postupov zdravotníckych pracovníkov „lege artis“.

Právne postavenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, úpravu ich povinností a podmienok, za ktorých sú oprávnení poskytovať zdravotnú starostlivosť, ako aj úpravu podmienok na výkon zdravotníckeho povolania, obsahuje zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch a o stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov.

Uvedený zákon zaviedol do systému medicínskeho práva pojmy ako „ošetrujúci zdravotnícky pracovník“, resp. „ošetrujúci lekár“, čo má význam najmä pri stanovení kompetencií, práv a povinností zdravotníckych pracovníkov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V oblasti diagnostiky sa po prvý raz zákonom upravila súvislosť medzi zdravotnou starostlivosťou a diagnózou, resp. chorobou.

Z hľadiska posudzovania správnosti poskytovania zdravotnej starostlivosti sú ďalším nadväzujúcim a nie menej dôležitým prameňom práva nariadenia vlády Slovenskej republiky.

Nariadenie vlády je ako druh právneho predpisu upravené v Čl. 120 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého „na vykonanie zákona a v jeh