Vybrané právne otázky spojené s nakladaním so zárodočnými bunkami a embryami (I.)

V nasledujúcich riadkoch sa preto budeme venovať vybraným otázkam súvisiacim s dispozíciami s pohlavnými bunkami, in vitro vytvorenými embryami, a to špecificky tým, ktoré môžu vyvstať v prípade smrti jedného z manželov (partnerov), rozpadu manželstva, resp. partnerstva. Sumarizovať a analyzovať budeme najmä spôsoby ich riešenia v judikatúre a právnej úprave iných krajín.

Asistovaná reprodukcia alebo všeobecne reprodukčná medicína je jednou z najprogresívnejších oblastí modernej medicíny. Zaoberá sa fyziológiou a patologickou fyziológiou reprodukčného systému človeka so zameraním na prevenciu, diagnostiku a liečbu porúch a chorôb reprodukčného systému ženy s cieľom zabezpečiť alebo obnoviť jej fertilitu.[1] Súčasťou výkonu týchto techník zameraných predovšetkým na liečbu neplodnosti je aj odber, darovanie, spracovanie, úschova a uskladnenie zárodočných buniek (spermií, vajíčok) a tzv. „nadpočetných embryí“ [2], ktoré boli využité na účely asistovanej reprodukcie a neboli prenesené do tela ženy.

Vo vzťahu k nakladaniu so zárodočnými bunkami a uskladnenými embryami sa však spájajú, ako ukazujú kauzy zo zahraničia [3], nasledovné otázky:

1. Kto je oprávnený rozhodovať o tom, ako sa bude nakladať so zárodočnými bunkami a prebytočnými embryami?
2. Aké spôsoby nakladania sú dovolené?
3. Ako nakladať so zárodočnými bunkami v prípade
   • rozvodu/rozpadu partnerstva,
   • pri konflikte ohľadom nakladania s prebytočnými embryami,
   • po smrti jedného z partnerov?
4. ako naložiť s tzv. opustenými zárodočnými bunkami, embryami?

Nakladanie so zárodočnými bunkami v právnych úpravách iných štátov

Prípady z iných krajín potvrdzujú, že rozvoj nových metód a techník so sebou prináša spory a otázky, na ktoré právo nedokáže jednoznačne odpovedať. Mnohé z nich predstavujú bezprecedentné etické problémy [4], pri ktorých riešení a regulácii je náročné dosiahnuť celospoločenský konsenzus.

Prvé spory z 80. rokov ohľadom nakladania so zárodočnými bunkami súviseli s vydávaním uschovaných buniek (spermií) ženám po smrti ich manželov (partnerov). [5] V Spojených štátoch bolo v rokoch 1980 až 1995 osemdesiatdva prípadov žiadostí o vydanie spermií, i keď k prvému úspešnému oplodneniu došlo až v roku 1998. [6]

Jedným z prvých je francúzsky prípad z roku 1984 Parpalaix c. CECOS (Centre d’etude et de Conservation du Sperme). Súd rozhodoval o tom, kto je vlastníkom spermií muža, ktorý svoj genetický materiál uložil v spermobanke a krátko po uzavretí manželstva so svojou priateľkou zomrel. [7]

Pán Alain Parpalaix žil spoločne so svojou priateľkou Corinne, keď ochorel na rakovinu. Z dôvodu obáv pred poškodením jeho plodnosti liečbou, zvolil uloženie svojich spermií v Národnom stredisku pre výskum a konzervovanie spermií. Jeho stav sa postupne zhoršil a dva dni po tom, ako so svojou priateľkou uzavrel manželstvo, zomrel. Následne sa jeho priateľka obrátila na stredisko, aby jej vydalo spermie jej zomrelého manžela s cieľom podstúpiť insemináciu. Stredisko to odmietlo a odporučilo obrátiť sa na Ministerstvo zdravotníctva, aby vo veci rozhodlo. Ministerstvo rozhodnutie odložilo, preto sa obrátila na súd so žalobou.

V žalobe navrhovatelia tvrdili, že spermie sú oddeliteľnou časťou tela, s ktorou možno nakladať ako s hnuteľnou vecou, preto má rodina zosnulého, konkrétne dedičia, nárok žiadať o vydanie veci. Druhá strana, stredisko, argumentovalo tým, že spermie sú neoddeliteľnou časťou tela, na ktorú sa nevzťahujú právne predpisy regulujúce nakladanie s majetkom. Ďalej tvrdilo, že vydanie za účelom oplodnenia nie je v súlade s liečebným účelom, za akým boli v stredisku uložené. Okrem toho CECOS zdôraznil, že spermie (zárodočné bunky) sa odlišujú od orgánov, pretože sa môžu stať zárodkom života.

Súd v rozhodnutí vylúčil aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka (Code civile) na vydanie spermií ako dediteľného majetku. Namiesto toho, aby posudzoval zárodočné bunky ako hnuteľnú vec, ktorú možno zdediť, resp. odkázať závetom alebo aby sa priklonil k argumentom žalovaného (CECOS), že zárodočné bunky možno považovať za neoddeliteľnú súčasť ľudského tela a nakladanie bez súhlasu dotyčnej osoby je zásah do telesnej integrity, sústredil sa na skutočnosť, že z buniek sa môže zrodiť život a zameral sa na rekonštrukciu vôle zosnulého a rešpektovanie jeho reprodukčných práv, a to práva slobodne sa rozhodnúť, kedy počať dieťa a kedy ho nepočať. Napokon po vypočutí rodičov zosnulého rozhodol v súlade s „vôľou zosnulého“, že CECOS má vydať spermie buď mužovi, od ktorého pochádzajú alebo osobe, ktorej boli určené. [8]

Podobným smerom sa, čo do odôvodnenia rozhodnutí, ako ďalej uvádza Gail Katz, uberalo aj rozhodovanie amerických súdov. V prípade Hall v. Fertility Institute of New Orleans [9] súd konštatoval, že spermie nie je možné považovať za majetok v pravom slova zmysle a že „prevod práv“ s ním súvisiacich by mal byť v súlade so zámerom darcu buniek. [10]

Tento názor prebral aj americký súd v štáte California vo veci Hecht vs. Superior Court of Los Angeles County. [11] V tomto prípade zosnulý opakovane, a to aj vo svojom závete, vyjadril prianie, aby boli jeho zamrazené bunky vydané jeho priateľke, ktorá, ak s tým bude súhlasiť, má počať ich spoločného potomka. Súd sa aj tu musel zaoberať právami vo vzťahu k nakladaniu s ľudským telom a zárodočnými bunkami, pričom sa v rozhodnutí odkázal na prípad Parpalaix c. CECOS. Na rozdiel od francúzskeho rozhodnutia definoval zamrazené zárodočné bunky ako osobitný druh majetku, ktorý nie je možné rozdeliť v dedičskom konaní tak, ako iný „bežný“ majetok. Ide však o majetok, na ktorý sa ale nevzťahuje všeobecná úprava vlastníckeho práva, a teda nie sú možné všetky „bežné dispozície“ napr. také, že by dedičia „voľne“ naložili s bunkami podľa svojej vôle. Dôvod je ten, že bunky si zasluhujú zvláštny ohľad s poukazom nato, že sú schopné splodiť ľudský život. Podľa rozhodnutia súdu mal zosnulý vlastníckeho právo k týmto bunkám, pokiaľ ide o oprávnenie s nimi disponovať v zmysle – rozhodnúť o ich pou