Obmedzenie osobnej slobody osobe so zdravotným postihnutím trestným právom v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva

Tak ako osoby v podstate zdravé, tak aj osoby so zdravotným postihnutím sa preto, že sa v prípade týchto chýb, omylov a systémových nedostatkov porušujúcich, podľa ich mienky, ich práva, nemôžu domôcť spravodlivosti na vnútroštátnej úrovni, stávajú sa sťažovateľmi pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“).

ESĽP nejaký čas „hľadal“ ­svoju cestu k ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím. Jednou z línií, cez ktorú sa aj cez Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd dá dostať k ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím boli prípady, v ktorých rozhodoval o sťažnostiach, v ktorých bolo namietané porušenie zákazu diskriminácie, tak, ako ho ustanovuje čl. 14 Dohovoru, konkrétne prostriedkom interpretácie pojmu „iné postavenie“, pod ktorý subsumoval aj pojem zdravotného postihnutia, ktorý sa inak v Dohovore nenachádza. Zhodou okolností, pri prvom rozhodnutí, v ktorom ESĽP aj Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím bolo namietané práve porušenie čl. 14 Európskeho dohovoru.

S ohľadom na predmet nášho záujmu sa budeme venovať výlučne sťažnostiam na porušenie práv garantovaných Dohovorom, ktoré sa týkajú prípadov, kde sa tieto osoby vyskytli v systéme trestnej justície v pozícii zadržaného podozrivého, obvineného, prípadne vo výkone trestu. Budeme uvádzať, rozoberať a analyzovať rozhodnutia, v ktorých ESĽP vyslovil porušenie konkrétneho práva sťažovateľa garantovaného EDĽP, ale aj také, kde prišli jeho sudcovia k záveru o tom, že k porušeniu práv garantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd nedošlo.

Zmyslom a významom článku je snaha vyargumentovať s oporou v judikatúre ESĽP tvrdenie, že zvlášť niektoré skupiny osôb so zdravotným postihnutím, ale v princípe všetky takéto osoby si vyžadujú zo strany štátu aj pri ich trestnom stíhaní (najmä, ak je obmedzená ich osobná sloboda a sú pod dozorom a na zodpovednosti štátu) taký prístup, ktorý zohľadňuje ich zdravotné znevýhodnenie, keďže aplikácia „normálnych podmienok a postupov“, ktorými sú vystavené zdravé stíhané osoby, by im mohla v ich prípade spôsobiť také duševné alebo fyzické utrpenie alebo iné problémy, že by mohlo takéto zaobchádzanie prísť do konfliktu s niektorým z článkov Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prípadne iných medzinárodných ­ľudskoprávnych zmlúv. Pokúsime sa tiež zdôvodniť, že najmä v prípade väzňov alebo zadržaných s duševnou chorobou hrá najmä prostredie, v ktorom sa nachádzajú, taký rozhodujúci význam, že môže založiť porušenie zmluvných záväzkov štátu, ktoré mu vyplývajú z Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Predmetom článku bude priblíženie vybraných prípadov, kde sťažovatelia namietali porušenie čl. 2 (právo na život), 3 (zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) a čl. 5 (právo na osobnú slobodu) Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokúsime sa identifikovať rozhodujúce kritériá, ktoré pri svojom rozhodovaní v týchto prípadoch ESĽP zohľadňoval pri svojom súdnom prieskume. Keďže diagnóz, ktorých prítomnosť pre človeka znamená zdravotné postihnutie, je veľké množstvo a rozoznávame viacero druhov zdravotného postihnutia, svoju pozornosť zameriame na psychické zdravotné postihnutie (duševná choroba).

ESĽP zastáva v posledných rokoch tzv. evolučnú teóriu ľudských práv, podľa ktorej sa ľudská spoločnosť neustále vyvíja a hýbe vpred, a preto sa vyvíja a neustále zväčšuje aj množina práv, ktoré ESĽP subsumuje pod pojmy obsiahnuté v Dohovore, keďže tento treba vždy interpretovať v konkrétnom kontexte. Rastie však nielen samotný „katalóg ľudských práv“, ktoré podľa názoru tohto súdu spadajú pod ochranu Európskym dohovorom, ale rastie aj množina právnych dokumentov, ktoré ESĽP považuje za živé medzinárodné právo tým, že ich tento súd využíva v svojej rozhodovacej činnosti a na ich základe priznáva právam sťažovateľov ochranu z nich vyplývajúcu. Keď­že sú predmetom nášho článku prípady týkajúce sa osôb so zdravotným postihnutím, ako príklad takéhoto dokumentu môžeme spomenúť jednu z najznámejších a najširšie ratifikovaných špeciálnych medzinárodných ľudsko-právnych zmlúv, Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.

ESĽP jeho obsahom podporuje svoju argumentáciu o porušení alebo neporušení konkrétneho práva sťažovateľa vyplývajúceho z Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a poskytuje ochranu právam osôb so zdravotným postihnutím garantovaným týmito dohovormi, čím prepája univerzálny a európsky rámec ochrany práv týchto osôb a vysiela signál, že túto medzinárodnú zmluvu nemožno ignorovať a že rámce nimi vytvorené sa navzájom dopĺňajú. Parafrázou slov profesora Sváka, ktoré použil v svojej knihe Medzinárodnoprávna ochrana osôb so zdravotným postihnutím, ESĽP Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutímzaradil medzi „živé“ nástroje medzinárodného práva, čo inými slovami znamená, že mu priradil silu prameňa medzinárodného práva a robí z neho vynútiteľnú medzinárodno-právnu zmluvu

Ide z nášho pohľadu o jednoznačne významný krok, pretože použitím medzinárodnej zmluvy špeciálne prijatej na ochranu osôb so zdravotným postihnutím popri Európskom Dohovore, môže ­ESĽP nájsť širšiu a adekvátnejšiu argumentačnú bázu na odôvodnenie svojich verdiktov týkajúcich sa týchto ľudí, a navyše núti štáty Rady Európy aplikovať a zohľadňovať aj obsah Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, resp. formulovať legislatívu, ktorá mu lepšie zodpovedá, keďže sú rozhodnutia ESĽP pre Slovenskú republiku ako členský štát Rady Európy záväzné.

Cesta k ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím pred ­ESĽP, ako sme už naznačili, nebola lineárna a jednoduchá - viedla viacerými „trasami“ a vyvinulo sa viacero teórií, ako sa k nej dostal. Za všetky spomeňme najmä interpretáciu práv a pojmov výslovne zakotvených v Európskom Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nad ktorých obsahom sa vo svetle konkrétnych skutkových okolností prípadov zamýšľali sudcovia ESĽP. V tejto súvislosti nemožno opomenúť aj dodatkové protokoly k Európskemu Dohovoru, napríklad Dodatkový protokol č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo väčšine prípadov, kde však bol Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím aplikovaný nebola sťažovateľovi, osobe so zdravotným postihnutím, obmedzená osobná sloboda nástrojmi trestného práva. Na „ceste“ ­ESĽP k ochrane práv osôb so zdravotným postihnutím hrala veľmi významnú úlohu hodnota ľudskej dôstojnosti, ktorú považoval za mimoriadne významnú v prípade viacerých práv garantovaných Európskym Dohovorom, a za jej nositeľa považuje samozrejme všetky ľudské bytosti, vrátane tých so zdravotným postihnutím. Dôležitosť jej ochrany zdôraznil napríklad aj v súvislosti s čl. 3 Dohovoru zakazujúcim mučenie, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, o ktorom ešte bude reč.

Osoby so zdravotným postihnutím sú terminológiou ESĽP osobitne zraniteľnou skupinou osôb, a teda ak sa „obmedzenie základných práv vzťahuje na osobitne zraniteľnú skupinu osôb v spoločnosti, ktorá v minulosti trpela značnou diskrimináciou, ako sú osoby s mentálnym postihnutím, tak je miera voľnej úvahy štátu podstatne užšia a musí mať veľmi vážne dôvody na predmetné obmedzenie. Dôvodom tohto prístupu je skutočnosť, že takéto skupiny boli historicky vystavené predsudkom s trvalými následkami, ktoré viedli k ich sociálnemu vylúčeniu. Takýto predsudok môže viesť k legislatívnej stereotypizácii, ktorá nepripúšťa individuálne hodnotenie kapacít a potrieb týchto osôb“

ESĽP teda v svojej rozhodovacej činnosti zohľadňuje skutočnosť zdravotného postihnutia a na základe jej existencie hovorí, že orgán verejnej moci má obmedzenú paletu nástrojov k dispozícii a limitou (nie jedinou) je v tomto prípade prítomnosť zdravotného postihnutia u sťažovateľa. Citlivo teda treba, s ohľadom na povahu a charakter, zvažovať či osoba môže alebo nemôže byť väzobne stíhaná, prípadne akým spôsobom a aké opatrenia je kedy vhodné voči nej použiť.

O uvedenom svedčí aj rozhodnutie vo veci Jasinskis proti Litve (z 21. decembra 2010, č. 45744/08), v ktorom súd uviedol, že „...ak sa orgány rozhodnú umiestniť a držať osobu so zdravotným postihnutím vo väzbe, mali by preukázať osobitnú starostlivosť pri zaručení takých podmienok, ktoré zodpovedajú jej osobitným potrebám vyplývajúcim z jej postihnutia... štáty majú povinnosť prijať konkrétne opatrenia na zabezpečenie účinnej ochrany zraniteľných osôb pred zlým zaobchádzaním, o ktorom úrady vedeli, resp. mali ve